riginálnejšej Bratislavy.
Ako malému chlapcovi mi dedo rozprával o starých zlatých časoch. Vtedy som si myslel, že to veru muselo byť veľmi dávno. Dedo sa dožil úctyhodných deväťdesiatdva rokov, nemal ani jednu vrásku a vyzeral o dvadsať rokov mladšie.
Bol mysliteľom a zakladateľom modernej pedagogiky. Naučil ma čítať a písať už v predškolskom veku. Mladosť prežil v časoch, keď ešte nebolo známe, že DDT (insekticíd používaný v päťdesiatych rokoch) je zdraviu škodlivé. Tvrdil, že jedovaté DDT ho zakonzervovalo. Neviem... (Keby bol DDT jedol, efekt by sa bol dostavil).
Žil v harmonickom manželstve päťdesiat rokov. Babka bola jeho najväčšou láskou. Najväčšou láskou babky boli námorníci. Bola to šetrná gazdinka. Zakázala dedovi piť jeho obľúbenú značku piva a kupovala len tú najlacnejšiu.
Spomínam si, že dedo mal určité hudobné vlohy, rád tancoval a obstojne hral na fujare. Zomrel na nedostatok poslucháčov, kamarátov - rovesníkov.
Často mi rozprával o začiatkoch džezu, ktorý pôsobil u nás po prvej svetovej vojne ako zjavenie, ktoré narušilo monarchistickú prosperitu valčíkov a poliek. Neskôr prišla swingová éra tridsiatych rokov, keď kraľovali Benny Goodman a Fletcher Henderson.
Podľa dedových slov swing povýšil džez na umenie, dovtedy bol totiž vnímaný iba ako akási púťová atrakcia. Predtým džez chodil za ľuďmi, no s érou swingu ho ľudia začali vyhľadávať a navštevovať koncerty veľkých džezových orchestrov - bigbandov. Swing bol hlavným prúdom populárnej hudby, až kým sa v roku 1946 neskončila zlatá éra bigbandov.
Teraz, keď ja rozprávam svojim potomkom o starých zlatých časoch bigbítu, rokenrolu, hippies, o bratislavskom korze šesťdesiatych rokov, teda o období, ktoré sa označuje ako sweet sixties, zdá sa mi, akoby to bolo len nedávno.
Je zákonité, že opojná atmosféra šesťdesiatych rokov musela zanechať stopy prinajmenšom na jednej generácii. Roztápanie ľadov, objavovanie dovtedy zakázaných a zatajovaných autorov, experimenty v hudbe, filme, literatúre, výtvarnom umení i divadle - to všetko vyvolávalo túžbu a chuť tvoriť, zmerať si sily, vyskúšať čosi na vlastnej koži.
Pre tých, ktorých zaujíma kolorit, ikony, miesta, osobnosti, postavy a postavičky spojené s týmito časmi, je určená táto kniha. Pamätníci si možno oživia prachom zapadnuté spomienky a tí mladší budú mať možnosť dozvedieť sa, ako vyzerali sweet sixties v slovenskom, či skôr bratislavskom vydaní.
Pre mňa sa začalo toto zaujímavé obdobie vtedy, keď sa v Bratislave naposledy zhasli plynové lampy na Rudnayovom námestí a mlieko sa prestalo nalievať do kanvičiek. Naša generácia i generácia našich otcov sa začínala učiť slobodne dýchať, iba pohľad smerom na východ nás občas napĺňal obavami.
A stalo sa: 21. augusta 1968 nás náš veľký brat a bývalý osloboditeľ spolu s najlepšími socialistickými priateľmi znovu „oslobodil". Tak sa pre mňa definitívne skončili sweet sixties.
