V medicíne si nikto nedovolí diktovať lekárovi, akú diagnózu má určiť, hovorí ŠTEFAN ŠLACHTA. Ironicky dodáva, že architektúre u nás každý rozumie, a preto o nej často nerozhodujú odborníci, ale politici. Hlavný architekt mesta je tri roky vo funkcii hlavného architekta, a napriek všetkému neľutuje.
Po nástupe do funkcie ste boli nespokojný s obmedzenými právomocami. Nemali by ste byť namiesto „nezávislého poradcu" skôr človek zodpovedný za územný rozvoj mesta? Máte aj napriek tomu pocit, že vaša funkcia má zmysel?
„O tom nemožno pochybovať. Malo by to byť o zodpovednosti za územný plán a architektonický rozvoj mesta. Postavenie v úlohe poradcu nie je riešením. Ideálna pozícia, ktorú by sme potrebovali, nám však nespadne z neba. Musíme sa k nej prebojovať. Uplynulé roky boli o tom. Verím, že môj nástupca to posunie zas o niečo ďalej."
Boli chvíle, keď ste ľutovali, že ste tento post prijali?
„Mrzelo ma to najmä vtedy, keď som sa dostával do konfliktov s priateľmi, kolegami, ktorí robili veci v rozpore napríklad s územným plánom mesta. Človeka mrzí obviňovanie z korupcie aj urážky a nadávky internetových anonymov, ktorí zväčša veciam nerozumejú, nepoznajú súvislosti a podobne. Je to, žiaľ, obraz úrovne našej kultúry. A mrzí ma, že som viacerým ľuďom v ich boji proti zrejmým krivdám nedokázal pomôcť. Svoje rozhodnutie ísť do tejto funkcie však neľutujem. Podarilo sa urobiť krok dopredu, čaká tu však ešte veľmi veľa práce, aby to fungovalo tak, aby to bolo vo verejnom záujme."
Teda žiadne zásadné sklamanie?
„Mimoriadnym sklamaním bola pre mňa najmä takmer nulová podpora zo strany odbornej obce. Oveľa väčšiu podporu som mal zo strany verejnosti ako od architektov samotných. Napriek tomu, že pri rozhodovaní sa o prevzatí funkcie mi ju sľubovali."
Čo konkrétne pozitívne sa vám podarilo presadiť?
„Podarilo sa zmeniť pohľad na mnohé, čo verejnosť ešte nevníma. Funkcia hlavného architekta je v zákone, začína sa chápať potreba koncepčných riešení, potreba vytvoriť ateliér, ktorý by takéto riešenia pripravoval nielen v urbanizme, ale aj v doprave."
Naopak: čo považujete za svoj neúspech?
„Neúspechom je hlavne to, že viaceré dôležité rozhodnutia ma obchádzali. V tom je postavenie tejto funkcie nedostatočné."
Aké sú po troch rokoch vaše skúsenosti s developermi, ktorí pôsobia v Bratislave?
„Ako je to vždy v živote. Dobré aj zlé. Boli investori, ktorí boli ochotní spolupracovať, konzultovať a akceptovať pripomienky - nielen moje - a investori, ktorí nás zďaleka obchádzali, zväčša vedeli prečo. Nejde však len o veľké projekty. Veľké percento mojej práce predstavovalo aj riešenie drobných záležitostí od prístavieb a nadstavieb až po oplotenia. Problematika je oveľa širšia."
Boli industriálne budovy, o ktoré mesto za posledné roky prišlo, naozaj jedinečným architektonickým, pamiatkovým dedičstvom? Je ich búranie v súčasnosti neodvratné v každom meste?
„Nedá sa to posudzovať paušálne. Každý prípad má svoje zvláštne špecifiká a súvislosti. Čierno-biele videnie, ktoré sa často verejnosti médiami predkladá, nie je hľadanie najlepšieho riešenia. Rozvoj mesta sa nedá zastaviť. Vo svete je množstvo príkladov, ktoré treba študovať, poznať a poučiť sa z nich. Zachovanie historických hodnôt musí byť prioritou, ale nie na úkor rozvoja mesta. Industriálne pamiatky, ktorým dokážeme dať novú funkciu - tá si však vyžaduje zmeny podmienené súčasnými nárokmi napríklad na hygienu, osvetlenie, dopravu - treba strážiť a zachovať. Majú špecifickú atmosféru, pre budúcnosť sú ich hodnoty nenahraditeľné, nesú v sebe množstvo signálov a odkazov minulosti."
Presadzovali ste vypisovanie verejných súťaží na veľké projekty. Nebolo to tak zo začiatku ani so Starým mostom, ani s rekonštrukciou zimného štadióna. Prečo demokratické mechanizmy v urbanistickom rozvoji viaznu?
„Verejné obstarávanie je mimoriadne slabou stránkou našej praxe. Ak v Nemecku či Francúzsku sú to tisícky - sedem-, osemtisíc projektov, u nás ich spočítame na prstoch. Nie je to problém Bratislavy, je to problém štátu, spoločnosti. V Európskej rade architektov to veľmi ťažko vysvetľujeme. Ak sa nevypíše súťaž na národný futbalový štadión, národný hokejový štadión či na rekonštrukciu Hradu, potom treba hľadať odpoveď inde. Demokratické mechanizmy nefungujú, lebo nie je záujem, aby fungovali."
To je zrejmé. Ale kto ten záujem nemá?
„To by sme zabŕdli do politiky a to nechcem. Myslím si, že každý, kto sa v tejto oblasti pohybuje, odpoveď pozná. V medicíne si nikto nedovolí diktovať lekárovi, akú diagnózu vám má určiť. Architektúre u nás každý rozumie a preto o nej často rozhodujú nie odborníci, ale politici."
Pred dvoma rokmi ste boli proti výstavbe veže Auparku. Dnes je hotová. Zvykli ste si na ňu alebo ju naďalej považujete za „bezohľadne vsadenú do panorámy mesta"? Ktorá z nových stavieb do nej, naopak, zapadne?
„Boj proti veži Aupark bol precedens, ktorý sme prehrali a ktorý má dôsledky v množstve ďalších, rovnako nevhodných projektov. Pripravované veže Incheby, veža pri Starom moste, veža Digital park III., Šancová, Záhradnícka, Vuka Karadiča, to sú niektoré z nich. Radosť zatiaľ nemám ani z jednej."
Viaceré plánované stavby sa pre hospodársku krízu v dohľadnej dobe neuskutočnia. Z tohto hľadiska krízu vítate?
„Kríza prináša mnohým z nás problémy, neistotu a strach z budúcnosti. Pri bratislavskom stavebnom boome sa rýchlejšie stavalo, ako rozmýšľalo. Myslelo sa viacej na zisk ako na ľudí, prostredie, chýbajúcu technickú infraštruktúru. Kríza to zmenila aspoň v tom, že bude viacej času na rozmýšľanie, diskusiu, možno aj na overenie variantných riešení a rozumnejších výsledkov."
Ľudia majú podľa vás nedôveru k modernej architektúre. Povedali ste doslova, že by sa jej mali prestať báť. Ale je tu nejaká stavba, ktorá by ich mohla pozitívne naladiť? Prečo v našom meste nevzniklo nikdy nič podobné, ako napríklad Tancujúci dom v Prahe? Nie je to práve samotnými architektmi?
„To je téma na dlhý rozhovor. Architektúra nie je len vec architektov. Ovplyvňuje ju mnoho rôznych faktorov - od kultúrnej úrovne stavebníka cez financie až po hasičov. Nesúhlasím s tým, že by sme nemali dobrú architektúru. Máme vynikajúce príklady rodinných domov, víl, bytových domov, hotelov, vydarené rekonštrukcie, interiéry, ba i záhradnú architektúru. Žiaľ, médiá pre propagáciu dobrej architektúry nerobia takmer nič. Zaujímajú vás len kontroverzné diela. Napríklad si nepamätám, že by bola publikovaná každoročne udeľovaná Cena Dušana Jurkoviča za najlepšiu architektonickú realizáciu. Ako sa má potom verejnosť dozvedieť o kvalitnej architektúre? Tancujúci dom je výkrik - výnimočné dielo výnimočného stavebníka a výnimočného architekta."
Veď práve - prečo tu nemáme aspoň jeden takýto výkrik?
„Nemáme takých výnimočných stavebníkov, ako boli napríklad manželia Tugendhatovci v Brne alebo Václav Havel v Prahe."
Uveďte teda príklady dobrej architektúry v Bratislave.
„Prvá dáma českej architektúry, pani Alena Šrámková, mimochodom, absolventka bratislavskej fakulty, povedala: Najlepšou architektúrou je taká, okolo ktorej prejdete a nevšimnete si ju... Kvalita rezidenčných víl v Kráľovskom údolí, diplomatický objekt na Palisádach, hotel na Medenej ulici, administratívna budova na Sienkiewiczovej, kostoly na Teplickej a v Karlovej Vsi, vily na Búdkovej či v Borinke nie sú kauzami, a tak o nich verejnosť zväčša nevie. Samozrejme, otázkou je aj to, čo je dobrá súčasná architektúra - nie moderná, ale súčasná. To nie sú barokové či iné kvázi repliky historických budov. Spoločnosť musí dobrú architektúru chcieť a dobrí architekti ju dokážu urobiť. Ale treba zdôrazniť, že veľké množstvo stavieb neprojektujú architekti. Máme takú legislatívu a preto nemôžeme hádzať všetko do jedného vreca. Každé dielo má svoj príbeh, ktorý treba poznať, a až potom je možné ho spravodlivo posudzovať."
