Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkov a ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou. Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina.
Svedectvo Lea Kohúta
Leo Kohút prežil svoje detstvo a mladosť na bratislavskej židovni - Židovskej ulici. Narodil sa 2. apríla 1917 a tu zažil aj obdobie rasového prenasledovania a prvé povojnové mesiace.
V normalizačných 70. rokoch emigroval do Nemecka, neskôr do USA a v roku 1995 vyšli na Slovensku pod názvom Tu bola kedysi ulica... jeho obsiahle memoáre. O Vydrici v nich nájdeme iba dve stručné zmienky, ale aj toto jeho svedectvo je pre našu knihu zaujímavé a cenné.
Leo Kohút charakterizuje židovňu ako mestskú štvrť, kde žili rodiny, ktoré „patrili k sociálne najslabším a najchudobnejším". Sám patril k chudobným, ale nadaným deťom židovského Podhradia a po ukončení ôsmej triedy základnej školy - po hebrejsky jesodé hatorá, poradili učitelia jeho rodičom, aby ho dali na ďalšie štúdiá na vysokej rabínskej škole, hebrejsky ješiva. Leo bol presvedčený, že je to preňho správna cesta.
„Tam som sa chcel dostať ešte bližšie k Bohu, k tomu jedinému, čo ma vo dne v noci pozoruje, ako sa správam, kedy konám dobré skutky a kedy hreším. A necítil som sa bez hriechu. Veď som bol v puberte a s chlapcami sme všeličo vyskúšali a povystrájali.
V poslednom ročníku sme sa dokonca raz či dvakrát vybrali pozorovať, čo sa deje na uliciach, kde bývali prostitútky." K hriechu mal Leo Kohút veľmi blízko: stačilo zísť na Rybné námestie a popri stánkoch s rybami a zeleninou zabočiť do Vydrickej ulice.
K Vydrici sa vracia v memoároch aj v súvislosti s príslušníkmi Červenej armády. Hoci Leo Kohút pociťoval vďačnosť za oslobodenie z fašistickej poroby, priznáva, že „vojsko, ktoré oslobodilo Bratislavu, bolo demoralizované a to najmä dlhotrvajúcim bojom o Budapešť, kde sa bojovalo muž proti mužovi o každý dom a každú ulicu".
Pokračovanie nabudúce
