Už ako deti sme vedeli, že ak si chceme niekoho zapamätať, najistejšie bude uložiť si ho do pamätníčka.
Vedia to aj Dúbravčania a vďaka ich zápalu pre osadenie pamätnej tabule Gustávovi Husákovi sa o človeku, ktorý nás v škole strašil zo zarámovaných fotografií, konečne vedie aj vedecká debata.
Tak výroky, ktoré odzneli o bývalom prezidentovi na debate zorganizovanej Konzervatívnym inštitútom („Na Husáka si pľuvať nedáme“ a „prežil mučenie, neodvažujem sa ho nazvať zbabelcom“), nahradili racionálnejšie výroky z debaty organizovanej Ústavom pamäti národa: „Mal silné presvedčenie, že posunie krajinu správnym smerom, v jeho prípade to ale nebola pravda.“
Vidno, že my Slováci si vieme vyberať prezidentov! Vzbudzujú vášne aj z hrobu (to najmä). Čiže Husák = hrdina kontra Husák = hnusák. Nie je to až taký ostrý protiklad ako prívlastky pre iného bývalého prezidenta – svätec kontra fašista, ale tiež tak pekne balansujú na hrane.
Celkovo je zaujímavé, ako to s mnohými ľuďmi dívajúcimi sa z fotografií v štátnych inštitúciách chodí. Boja sa ich deti a boja sa ich aj dospelí. Deti preto, že tušia. Dospelí preto, že vedia.
Môže byť otázne, či im treba stavať pamätníky (keď ich stavia strach, nikdy dlho nevydržia). Ale pamätať si ich rozhodne treba.
