Kopala studničku
Odchod protestujúcich študentov z bratislavského Evanjelického lýcea do Levoče sa 6. marca 1844 zmenil na národno-propagačný pochod cez celé Slovensko. Uhorský snem totiž ustanovil maďarčinu ako úradný jazyk v celom kráľovstve a výučba slovenčiny sa na lýceu mala obmedziť len na jazykové lekcie pre bohoslovcov.
Na katedre reči a literatúry slovanskej od návratu zo štúdií v Halle pôsobil ako nehonorovaný profesor Ľudovít Štúr. Školskí a cirkevní hodnostári nechceli Štúra vo funkcii profesora potvrdiť. Slovenskí študenti zareagovali petíciou, v ktorej žiadali, aby Štúr bol vo funkcii potvrdený, inak školu napriek strate výhod (kvalitná výučba, lacné ubytovanie a strava) opustia.
Odchod poslucháčov lýcea organizoval Ján Francisci. Študenti pri odchode z Bratislavy na nápev ľudovej piesne Kopala studničku spievali nový text Janka Matúšku, pieseň sa neskôr stala slovenskou hymnou.
Slová pôvodnej štvrtej slohy boli: Ešte duby rastú na krivánskej strane, / kto jak Slovák chodí, / nech knihy zahodí / a medzi nás stane.
Ale v revolúcii meruôsmeho roku sa táto sloha zmenila: Ešte jedle rastú na krivánskej strane, / kto jak Slovák cíti, / nech sa šable chytí / a medzi nás stane.
Osemnásť študentov za tuhých mrazov dorazilo do Levoče 18. marca, tu ich slávnostne privítali študenti i profesori lýcea v „duchu spojenia dunajsko-tatranských Slovákov“.
