Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkov a ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou. Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina.
Vydrické noci Weinera- Kráľa
O dva roky skôr, v roku 1936 vznikol pod názvom Bratislava cyklus drevorezov maliara a grafika Imra Weinera-Kráľa. V mo nografii z roku 1963 kunsthistorik Marián Váross tento grafický cyklus charakterizuje slovami: „Išlo o Bratislavu 30. rokov, Bratislavu malomestskú, zabávajúcu i nudiacu sa“ a označil ju za vynikajúcu výtvarnú sociografiu mesta.
A práve v duchu tejto sociografie, autentického zachytenia sociálnej tváre mesta, môžeme cyklus grafík vnímať i dnes. Pre našu tému hriešnej (ale i historickej Vydrice) je kľúčovým drevorez s názvom Vydrica, niekedy označovaný aj ako Vydrické noci.
Zadívajme sa pozorne na výjav na Weinerovom obraze. Vidíme nahú prostitútku dosť kyprých tvarov pololežiacu v hotelovej izbe na francúzskej pohovke. V ruke drží štvorlístok, na nahých nohách má topánky na opätku – štekle a v rohu miestnosti je bidet. Na ženu cez poodhrnutú záclonu nakúka potenciálny zákazník, muž v šiltovke a robotníckom kabáte.
Maliar zobrazil jednu z „radových“ obyvateliek prenajatej izby a jej zrejme budúceho zákazníka. Oblečenie ho radí do kategórie prístavných alebo fabrických robotníkov. A keď si ešte spomeniete na rozprávanie Františka Babulíka, pokojne to mohol byť niekto z Cukrovej kolónie, ale i z Dornkaplu či Danubiusky. Postitútka má krátke vlasy zastrihnuté na ofinu, tvár pôsobí skôr skleslo ako vyzývavo. Do výrazu tváre akoby maliar zakódoval náznak jemného súcitu, nie odsúdenia jej remesla, ako je to u Rybáka.
Výraz mužovej tváre je skúmavý, ale nevidno v nej stopy vzrušenia, hoci sa díva na celkom nahú ženu s vábivým erotickým telom. Za ležiacou prostitútkou sa otvára pohľad na vyd rickú ulicu. Najskôr nás na nej upútajú dve nahé, mladé prostitútky, zrejme čakajúce pred hotelom na zákazníkov. Ich nahé postavy treba vnímať len ako symbol remesla, ktoré robia – v skutočnosti sa prostitútky nemohli na ulici ponúkať nahé, len sporo odeté, inak by sa vystavili perzekúcii zo strany mravnostnej polície a ohrozili by aj svoju licenciu.
Za pouličnými prostitútkami vidíme aj strmé schodište, nad ktorým sa týčia domy nalepené na hradné bralo. Takéto schodištia boli charakteristické pre prechody zo Šťukovej na Floriánsku a Oeserovu ulicu a nemenované slepé uličky pod hradným bralom. Bratislavský hrad (na publikovanej snímke ho nevidieť – pozn. red.) funguje ako lokalizačný znak všetkých grafík tohto cyklu. (Krátené.)
Pokračovanie nabudúce
