Už viem, kde naši stavitelia potratili svoje umenie. Na montážach za socializmu, keď chodili do Orientu stavať priehrady a fabriky.
Minulú sobotu sme boli v Stupave na párty, ktorá mala prívlastok sumerská. Usporiadali ju Ďuri s Jankou. Kedysi spolutvorili dnes už legendárnu bratislavskú kapelu Tornado Lue.
Na stole pod oknom ležali na utierke hlinené tabuľky popísané klinovým písmom, soška ženy či bohyne a črepiny so zvyškami tyrkysovej glazúry a prírodného asfaltu. Priniesol si ich z montáží z Iraku Ďuriho tatko. S kolegami zavše chodili na vykopávky miest Ur a Lagaš.
Keď robili archeologický výskum Nemci, nezanechali po sebe ani smietku. Briti na mieste vykopávok vytvorili štôlňu času. Jej návštevník si môže prezrieť vrstvy pred potopou a po nej. Francúzi na náleziskách zanechali zmes skvostov a bordelu. Ďuriho tatko tam prišiel po daždi a zozbieral zo zeme najkrajšie kúsky. Posledné roky ležali v igelitke na jeho balkóne.
Vynechajme teraz svoje názory na pašovanie predmetov a problematiku ich premiestňovania – viď napríklad babylonská Ištarina brána, najklenutejší klenot berlínskeho múzea. Zaviedol ma pred ňu počas našich spoločných čítačiek básnik Ivan Laučík. Z artefaktov ležiacich v tamojších vitrínach čítal plynule – klinové písmo sem, klinové písmo tam.
Ja so svojimi skromnými znalosťami písma som na spomínaných stupavských tabuľkách rozlúštil zatiaľ jediný nápis. Znel približne nasledovne: Ami, go home!
