Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkov a ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou. Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vy davateľ stve PT Alberta Marenčina.
Vydrica očami Josefa Rybáka a Štefana Bednára
Rybákova spomienka je presným záznamom pohľadu do uličky predajnej lásky, ktorý potom len v mierne modifikovanej podobe nachádzame o šestnásť rokov neskôr v spomienkach maliara Štefana Bednára.
Tento slovenský maliar a grafik, rovnako vyhranene ľavicovo orientovaný umelec ako Rybák, ktorý od študentských rokov žil v Prahe (medzitým strávil vyše roka aj v Paríži), prišiel do Bratislavy až v roku 1938 na otvorenie svojej výstavy a po stretnutí s Jožom Nižnánskym, ktorému mal ilustrovať jeho nový román, sa išiel túlať do ulíc starého mesta.
Páčila sa mu Michalská ulica, rušné korzo s lákavými cukrárničkami a vinárničkami, ktoré mali „svoju vekovitú útulnosť a pôvab“.
Ďalej v spomienkach, ktoré vyšli v roku 1984 pod názvom Bohém hľadá vlasť Štefan Bednár píše: „Prepestrý svet som našiel na hrboľatej Židovskej ulici. Bol tam krámik vedľa krámiku, najmä starinárstva. Cez Vydricu som sa popoludní zatúlal na Podhradie. Tam boli hriešne domy lásky, predajné ženy celkom bez ostychu lákali chodca na pomilovanie, vychádzajúc mu v ústrety do ulice. Bolo to ako dakde v prístave.“
Po rozpade Československej republiky sa Štefan Bednár v roku 1939 vrátil trvale na Slovensko, usadil sa v Bratislave a za prvé bývanie si vybral miesto práve neďaleko citovaných „hriešnych domov lásky“ – najskôr na rohu Rybného námestia a Jiringerovej ulice a v päťdesiatych rokoch priamo na začiatku Vydrickej ulice.
Počas vojny sa venoval najmä úžitkovej grafike, a hoci – to boli tie paradoxy vojnového slovenského štátu – sa otvorene hlásil ku komunistickej strane, režim si u neho objednal návrhy známok a bankoviek.
Bednár si zároveň „pestoval“ i svoje bohémstvo, ktorým nasiakol už v Prahe a potom v Paríži, a vo svojej voľnej tvorbe z vojnových rokov zachytával momentky z mestského života a svoje očarenie svetom cirkusu a divadla sa zachovalo na známych obrazoch ako Akrobatky či Baletky v šatnici.
V jeho ateliéri sa schádzala pestrá umelecká spoločnosť a jedným z jeho žiakov bol v tých rokoch i Ľ. Kellenberger, rovnaký ctiteľ dobrých bratislavských kaviarní, viech, suchých karpatských vín a krásnych ľudových piesní, akým bol aj Štefan Bednár.
Pokračovanie nabudúce
