Vydrica meštianska, Vydrica rybárov, lodníkova ich krčiem, Vydrica ako miesto sociálneho azylu aj Vydrica s hriešnou tvárou. Približuje ju kniha Hriešna Vydrica od Antona Baláža, ktorá vyšla vo Vy davateľ stve PT Alberta Marenčina.
Vydrica očami Josefa Rybáka a Štefana Bednára
Prvá faktografická správa o Vydrici z pera umelca sa nachádza v knihe spomienok českého básnika a ľavicového intelektuála Josefa Rybáka Kouzelný poutník. Rybák prišiel do Bratislavy v roku 1922 ako jeden z početnej armády českých úradníkov, učiteľov, železničiarov a četníkov, aby sa tu zamestnal na expozitúre Ministerstva sociálnej práce. A „ulica, kde bol ten úrad, sa menovala Vydrica.
Každý, koho som sa na tú ulicu pýtal, sa záhadne usmieval. Bola to všedná, krivá ulička blízko Hradu, pod Zámockým vrchom, išlo sa tam z Rybného námestia a na jej konci už bolo nábrežie“, píše Rybák v spomienkach.
Takto vyzerala večerná Bratislava v októbri 1922: „Všade žiarili svetlá a ulice boli plné chodcov. Od Michalskej brány až k Dunaju sa tiahol pás promenádujúcich, mladých, hlučiacich a jasajúcich ľudí. Hovorili po slovensky i maďarsky, smiali sa a veselo na seba pokrikovali. Nechal som za sebou Carlton, zamieril som na Rybné námestie a vošiel do tej Vydrice ešte raz.“
A tu je Rybákov autentický zážitok zo stretnutia s hriešnou i vábnou Vydricou. „Nad každým druhým vchodom teraz horelo červené svetlo. Pod lampami a v bránach stáli ženské postavy a iné sa vláčne pohybovali okolo múrov ako mátohy. V prízemných pootvorených oknách boli odhrnuté záclonky a bolo vidieť do malých izbičiek, ožiarených lampami s červenými tienidlami. Hodvábne ružové svetlo mäkko modelovalo tvary vyzlečených ležiacich žien, predávajúcich sa za dvadsať korún.
Stará škaredá prostitútka sa na mňa zasmiala bezzubými ústami. Jej drsný chrapľavý smiech ma polial od hlavy k päte. Začervenal som sa, prehltol som od vzrušenia a zrýchlil krok. Mal som ohromne rád Philippovu knižku Bubu z Montparnassu a s kamarátmi sme sa dosť často rozprávali o prostitútkach. Ale stretnutie s niečím, o čom som nemal potuchy, ma predsa len vydesilo.
Nebol som žiadny románový hrdina, ani otrlý cynik, aby som zniesol bez otrasu náhly styk so špinavou a ufúľanou úbohosťou polosveta, o rozsahu ktorého som nemal potuchy. Šiel som späť do hotela a bolo mi všelijako.
Dojmy z tohto prekvapujúceho stretnutia mi vírili hlavou a celú noc som nemohol zažmúriť oko. Všade sa mi zjavovali vyzývavé tváre pouličných dievčat. Bola ich plná izba, odvšadiaľ som počul ich dráždivý, necudný smiech. Stokrát za noc som rozsvietil, nemohol som sa dočkať, kým bude ráno“. (Krátené.)
Pokračovanie nabudúce
