1980 – Z mnohých príčin sa dá o roku 1980 povedať, že bol prelomový. V USA zvolili herca Ronalda Reagana za prezidenta. (Skoro sme skapali od smiechu, lebo významný rečník Vasiľ Biľak ho v prejavoch nazýval ROLAND Reagan... ) Možno to pobúrilo Ronalda až natoľko, že schystal kapitálny útok na svetový komunizmus a Sovietsky zväz? Nazval ho „ríšou zla”.
Symbolom toho, že bolševici začali posledné dejstvo, bol nádherný pohreb Josipa Broza Tita, prezidenta Juhoslávie. Mal som zápaľ pľúc a tak som sa mohol doma z postele dívať na priamy prenos obradov. Pohrebný sprievod trval dlhé hodiny... Juhoslávia plakala a lúčila sa nielen s ním ale aj sama so sebou.
Vo vedľajšom Taliansku bolo v roku 1980 hrozné zemetrasenie. Istý starý manželský pár sa zachránil tak, že keď to začalo padať a rútiť sa – vbehli starčekovci do špajze. Vykopali ich po dvoch týždňoch. Prežili vďaka tomu, že mali v špajzi plno kečupu a so sebou tranzistorové rádio. Počuli, ako sa k ním prekopávajú a tak sa dočkali opäť denného svetla. Odvtedy mám v špajzi funkčný tranzistor...
Bratislava bola obtiahnutá čiernym súknom. V rozhlase mal pohreb Imro Jenča, legendárny slovenský hlásateľ, v televízii Peter Hrnčiar. Za nimi šli toho roku Daňo Michaeli (pochovaný na martinskom národnom cintoríne) a režiséri Janko Roháč a Otto Haas. Moskva si vydobyla právo konať olympijské hry. Niektoré krajiny hry bojkotovali.
K čudnej atmosfére toho roku prispel aj pohreb Jána Wericha v Prahe. Na pohreb púšťali na vstupenky... Ministerstvo kultúry nám hneď v januári zakázalo premiéru hry Náš priateľ René podľa románu Jozefa Ignáca Bajzu. (Pred dvesto rokmi zakázali v tej istej Bratislave Bajzovi vydať ten istý román. Pokročili sme odvtedy vôbec?)
V tých časoch vymyslel náš vzácny priateľ Albín Brunovský heslo Karavána šteká a psy idú ďalej. Albín ma fascinoval ako autor našich papierových peňazí: na desaťkorune boli zobrazené aj jahôdky! Predpovedám tej bankovke veľkú zberateľskú hodnotu! Rád by som predpovedal slovenskej mene aj finančnú hodnotu, ale v tejto veci som opatrnejší prognostik...
V roku 1980 dostal režisér Georgi Skalenakis, spolužiak Miloša Formana na pražskej filmovej akadémii úžasný nápad. Chcel nakrútiť pre bratislavské deti pesničkový zábavný film. Mal len jednu podmienku: chcel aby natreli celý bratislavský hrad fosforom. Potreboval aby vo filme hrad večer svetielkoval. Škoda, že ten úžasný nápad neprešiel u orgánov činných v umeleckom konaní. A pritom Skalenakis bol predsedom Spoločnosti grécko-československého priateľstva! Vzal si za ženu švárnu dievčinu, tanečnicu zo súboru Čarnica.
John Lenon odmietol dať autogram a žiadateľ o autogram ho na mieste zastrelil. Pre mňa to bol ďalší signál, že ten rok 1980 bol prelomový. Cítil som, že posledné dvadsaťročie 20. storočia bude plné zemetrasení, povodní, vojen a nepokojov.
Radšej som v lete vzal píšťalku, batoh, hŕbu detí a prešiel som ako rozprávkový „krysár z Hammelnu” s deťmi pešo celé južné Čechy. Deti, lesy a rybníky ma upokojili.
Pokračovanie nabudúce
John Lennon odmietol dať autogram, a žiadateľ o autogram ho na mieste zastrelil. Pre mňa to bol ďalší signál, že ten rok 1980 bol prelomový.
