Naivne som si myslel, že keď fajčiarom zrušia Bystrice, vypukne vzbura. Fajčiarske slovenské národné povstanie. Nič nevypuklo. Všetci sa preorientovali na Sparty s filtrom. Potuloval som sa po Bratislave a clivo som pozoroval dym z cigariet s filtrom. Ale už som si nikdy v živote nezapálil. Zostal som verný svojej značke.
Podobne clivo od roku 1978 pozoroval svoju rodnú Perziu (Irán) perzský šach Réza Páhlaví zo zahraničia. Poddaní mu dali šach-mat. Vyhnali ho aj s celou rodinou z Iránu, len sa tak prášilo. (V Iráne sú minimálne zrážky, a preto je tam veľmi prašno.)
V tom roku sme si písali s Milošom Kopeckým (Praha I., Dušní ulice 2). V jednom z listov som bránil iránskeho šacha a jeho manželku, ale kolega Kopecký vyhnanstvo šacha schvaľoval a list končil snovým povzdychom: „... jednou je taky poženeme!" Dlho som rozmýšľal, koho tým myslel. Vari Rusov? Určitá protisovietska nálada tu bola, ale keď prišiel Mesiac československo-sovietskeho priateľstva, nálada vždy pominula.
V januári 1978 odišla od nás navždy národná umelkyňa Hana Meličková, skvelá herečka. „Prvý raz v živote sa stravujem na nemocenskú..." smiala sa jasavým martinským smiechom v štátnom sanatóriu, odkiaľ si ju k sebe vzápätí pozval Pán Boh.
Dlhé roky som sa chystal nakrútiť filmovú veselohru pre deti. Názov som už tiež mal dlhé roky: Nekonečná! Nevystupovať! - chýbal len dej, scenár, filmový štáb. Ponúkol sa Gottwaldov (teraz Zlín) a spolu s Lasicom sme veselohru nakrútili.
V Bratislave sme sa zatiaľ tak skamarátili s režisérom Milošom Pietorom, že sme sa pustili spoločne do Wiliama Shakespeara. Nová Scéna uviedla málo známu komédiu velikána Shakespeara Márna lásky snaha. S chuťou sme si v nej zahrali farára a učiteľa, ktorí sa potulujú po kráľovskom parku a hovoria o dôležitých veciach.
Po bratislavských parkoch sa potulujú kubánske dievčatá - robotníčky z cvernovky (Závod MDŽ) a kazia našim dievčatám ceny. Jesto v meste aj sovietska armáda. Okupačná posádka je dislokovaná v kláštore na Jakubovom (Leninovom) námestí. Vedúci samoobsluhy na našej ulici sa mi posťažoval, že si chodia skoro ráno kupovať vodku (prídu na gazíku, naložia každý deň zopár debničiek a platia dobropisom - po rusky bumážka). Občas platia aj peniazmi, ale to sa za tých desať rokov, čo sú tu, stálo málokrát. Utešujem vedúceho, že tu na večné časy nebudú. Mal som pravdu - aj keď vodku doteraz nezaplatili.
Všetka česť - mesto si dalo do poriadku Sad Janka Kráľa na druhom brehu Dunaja (dlhé roky bol celý rozrytý, lebo vraj inžinieri kládli siete...) - už sa tam dá chodiť na prechádzky. Dokonca sú dni, keď sa na druhom brehu v parku konajú ilegálne burzy magnetofónových kaziet a gramoplatní! Takých, ktoré nedostať kúpiť v štátnej obchodnej sieti. Mládež čulo kšeftujúcu v parku občas rozoženú policajti, ale žiadza po trhovom kapitalizme je nepotlačiteľná. V roku 1978 sa ešte neobchoduje s videokazetami. Ešte chodíme po Bratislave s amatérskymi kamerami na osemmilimetrový film a nakrúcame si do rodinného archívu ďalšie domy a parky, ktoré v Bratislave miznú. Zostane vôbec niečo z toho mesta?
Pokračovanie nabudúce
