STARÉ MESTO. Pri pohľade z nábrežia na hradný vrch upútajú dva domy - vila pod Hradom vo vodnom vrchu a napravo od hradného paláca dom v hradnom areáli. Oba sú ako susedia Hradu na výhodnom, pohľadovo atraktívnom mieste. Z miest, kde stoja, je krásny výhľad na Dunaj a nábrežie.
„Panoramatický pohľad na Hrad zahrnuje aj malý hranatý domček. Bol veľmi dôležitým miestom pre celú jednu umeleckú generáciu," hovorí kunsthistorik Tomáš Štrauss.
Zeljenkov dom
Dom postavili v osemnástom storočí, má barokové prvky a je súčasťou južného bastionu.
V päťdesiatych rokoch tu býval hudobný skladateľ Iľja Zeljenka s manželkou. „U nich sa schádzali Štefan Uher, Roman Berger, Ladislav Kupkovič, Edo Grečner, Tibor Vichta, Stanislav Barabáš či Albert Marenčin a Milan Paštéka," hovorí Štrauss. Dodáva, že reprezentačným kolektívnym výtvorom tejto generácie je Uhrov film Slnko v sieti.
Pôvodne v dome bývali dôstojníci kráľovskej gardy, ktorí strážili korunnú vežu a v nej uložené korunovačné klenoty.
Krupkova vila chátra
Druhý dom pod Hradom je zaujímavý najmä svojím autorom: bol ním známy český architekt František Krupka, vilu postavili okolo roku 1932. Krupka projektoval v Bratislave budovu policajného riaditeľstva U dvoch levov či Obchodného paláca (Univerzita Komenského).
Vila už desaťročia chátra, nie je pamiatkovo chránená, je však v ochrannom pásme Hradu. Dá sa k nej dostať len zvrchu od Námestia Alexandra Dubčeka, hoci kedysi k nej viedli schody aj zospodu. Na zarastenej bráničke je tabuľa, ktorá zakazuje vstup. Dom je na pozemku, ktorý v súčasnosti patrí Kancelárii Národnej rady.
Na otázku, aké má kancelária s pozemkom a domom zámery, odpovedala pred dvoma rokmi hovorkyňa Elena Valovičová, že jeho využitie „bude riešené v rámci komplexnej projektovej dokumentácie rekonštrukcie a koncepcie budúceho využitia celého hradného vrchu". Odvtedy sa podľa jej slov nič nezmenilo.
Syn tu prežil prvé roky
V Krupkovej vile bývala v 50. rokoch aj pani Anita. „Do domu sme sa presťahovali v roku 1953, mali sme ho prenajatý. Majiteľ sa volal Helikálek a vysťahovali ho v rámci akcie B. (Keď za socializmu z miest vysťahovávali podnikateľov a obchodníkov na vidiek, pozn. red.) Je síce na unikátnom mieste, ale ja s ním nemám spojené nostalgické pocity," hovorí sedemdesiatšesťročná pani Anita.
Nasťahovala sa do spodnej časti domu spolu s rodičmi a štvormesačným synom. „Problémom bolo dom vykúriť, kúrilo sa v kachliach uhlím. A to bol ďalší problém - vyniesť uhlie hore do kopca, rovnako ako napríklad nákupy."
Vtedy k domu viedli aj schody zospodu a boli tu aj ďalšie domy. „Nalepené rovno na hradný múr, nešlo však o vily, ale o robotnícke domčeky. Hrad bol v tom čase ešte zrúcaninou, rekonštrukcia sa ešte len začínala (dokončili ju až v roku 1968, pozn. red). Môj syn však na tento dom veľmi rád spomína, prežil tu prvých päť rokov. Mal sa kde hrať, bol tu dobrý vzduch, krásny výhľad."
Tiahli sme na Hrad
Pre kunsthistorika Tomáša Štraussa má dom v hradnom areáli spomienkovú hodnotu, pretože v ňom býval skladateľ Iľja Zeljenka. „Keď sa rôzne kluby a kaviarne v centre mesta po polnoci zatvárali, ísť spať bolo to posledné, čo nám vtedy asi dvadsaťpäťročným napadlo. Tiahli sme hore na Hrad. Zeljenkovci boli pohostinní v každej nočnej hodine. A to zahrnovalo aj vyhrotenú až sarkastickú duchaprítomnosť, ktorou nás intelektuál-komponista podnecoval myslieť zaostrene po novom, čo uprostred päťdesiatych rokov nebolo zvykom."
