Knižnice sú magické a aj v literatúre sú často symbolmi znalostí i blúdenia. Bratislavská Univerzitná knižnica, ktorá sa v tomto roku dožíva deväťdesiatín, tajuplná zďaleka nie je. Po poslednej rekonštrukcii sú priestory moderné, vzdušné a človek sa po prechode turniketmi cíti ako v naozajstnom európskom meste.
Univerzitná knižnica vznikla v roku 1919 ako prvá slovenská vedecká knižnica. „Zaujímavé je, že vlastne nikdy univerzitná nebola, teda nikdy nepodliehala Univerzite Komenského," hovorí riaditeľ úseku knižničných činností Dušan Lechner.
„A ešte jedna vec je dôležitá - nie sme kultúrna, v tom užšom zmysle slova, ale vedecká inštitúcia. Sem nechodia ľudia za kultúrou, ale za robotou. Na to, aby si ľudia zobrali domov detektívky na čítanie, slúžia iné knižnice. Všetky publikácie máme na vedecké účely, čo sa týka aj komiksov s Mickeymausom. Sme súčasťou svedectva doby. Ani šteklivá literatúra u nás nie je na šteklenie, ale prácu."
Po prvej svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska prešla do správy nového československého štátu knižnica Alžbetínskej univerzity, ktorá sídlila v Klariskách. Prví knihovníci a prvý riaditeľ prišli z Čiech. Hneď od začiatku dostala knižnica právo povinného výtlačku, teda všetko, čo vyšlo tlačou, muselo putovať do knižnice, do roku 1993, s malými prestávkami, z celého Československa. Dnes pod povinný výtlačok patria všetky tlačené dokumenty vydávané na Slovensku.
Knihy a ich gazdovia
Medzi knihami je niekoľko celistvých fondov, ktoré univerzitka zdedila, dostala alebo kúpila. Veľmi zaujímavá je napríklad kolekcia islamských rukopisov, ktoré pochádzajú zo zbierky bosnianskeho intelektuála Safveta bega Bašagica.
V roku 1924 sa rozhodol, že by mali byť uložené na bezpečnom mieste, predal ich knižnici a tak do zbierky pribudlo 393 arabských, 117 tureckých a 88 perzských manuskriptov z obdobia od 12. do 19. storočia. Rukopisy z tohto fondu vyhlásilo UNESCO za Pamäť sveta.
Už v antickom Ríme pracovali v knižniciach otroci - intelektuáli. Dnešný knihovník je vlastne informatik. Jeho prácou je získavať, spracovávať, uchovávať a predovšetkým poskytovať informácie. Informácie, ktoré nie sú spracované, ani google nenájde.
Klasický lístkový katalóg sa síce digitalizoval, teda oskenoval, ale papier má stále svoj význam - je totiž aj v elektronických časoch najspoľahlivejším a najmä časom prevereným médiom. Zaujímavosťou je, že pomer výšky a šírky klasickej katalógovej kartičky presne zodpovedá leonardovského zlatému rezu.
Knižnica zvukov
V hudobnom kabinete sú tisíce nosičov (spolu s notami a knihami o hudbe dvadsaťtisíc položiek), ale kópiu si nespravíte. „Máme tu aj veľké rarity," hovorí vedúca hudobného kabinetu Dana Drličková.
„Napríklad platňu so zvukmi zvierat. Je vyrobená z tvrdenej živice a ide skôr o muzeálny exponát, lebo sa nedá už na ničom dostupnom prehrať. Nájdeme tu aj vzácne 45-obrátkové single a najrôznejšie kuriózne vydania."
Megafoťák
V súčasnosti je nevyhnutné mať vzácne dokumenty v elektronickej podobe. V grafických štúdiách sú kvalitné skenery, ale v univerzitke majú niečo špeciálnejšie a oveľa väčšie.
V centre je, samozrejme, dokument. Odsávačky zabezpečia, že strana priľahne na podklad úplne rovno. Neónové steny ju zasa rovnomerne a zo všetkých strán osvetlia, aby bola farebnosť úplne presná.
Na druhej strane je veľkoformátový digitálny fotoaparát, napevno prepojený s počítačom. Snímanie jednej strany trvá minúty. Celý komplex vyrobili pred niekoľkými rokmi v Česku, v Beroune. Zabezpečuje prvotriedne reprodukcie. Ktovie, či pretrvajú dlhšie než tie papierové.
Kde sa liečia knihy
Univerzitka má vlastný reštaurátorský ateliér. Nie všetky historické exponáty sú v dobrej kondícii. Pred príchodom do knižnice boli skladované ktoviekde a často vyviazli zo súbojov s hlodavcami s vážnymi zraneniami.
Je tu veľa svetla, reštaurátori v bielych plášťoch - ako v operačnej sále, tam však určite nenájdete veľké lisy, rezačky a veľké odsávačky na prácu s plesnivými knihami. Tie sa zabíjajú v plynovej komore.
Keď myš alebo potkan vyhryzie do boku knihy dieru, kniha sa opravuje tak, že sa zarobí papierová masa s farebnosťou originálu a na stranu sa vleje a nalisuje. Robí sa to strana za stranou, môže ich byť aj päťsto. Dobrý reštaurátor sa pozná aj podľa toho, že nalisovaný nový papier má nachlp rovnakú hrúbku ako pôvodný, teda na opravenom mieste sa kniha nevydúva.
Potom sa ešte musí opraviť viazanie, väzba, niekedy aj vyrobiť nové kovanie a po dlhých mesiacoch je kniha... no, ako nová, to asi nie, lebo kódex knižného reštaurátora zakazuje čokoľvek dokresľovať či dopisovať. Reštaurované miesta sú prázdne. Pri reštaurovaní väzby knihy platí, že keď sa zachová čo i len kúsoček, treba ju obnoviť pôvodným spôsobom, došiť dávno zabudnutou technikou.
Aj takto sa vytvára pamäť civilizácie.
Pod povrchom
Knižnica poskytuje okrem iného aj konzultačné služby - vyhľadávanie v katalógoch a databázach, spracovávanie bibliografií, vypracovávanie rešerší.
Sú tu študovne časopisov, prístup k databáze elektronických dokumentov. „A ak niečo nemáme, vieme to formou medziknižničnej výpožičnej služby, aj medzinárodnej, zabezpečiť," hovorí zástupkyňa riaditeľa a vedúca odboru knižničných služieb Dagmar Kleinová.
Knihy a časopisy sú všade - v podkroví i suterénnych priestoroch. Niektoré sú už zabalené do balíčkov na znak, že sú spracované na mikrofilmoch alebo elektronicky. Presne očíslované, ak by sa niektorá z publikácií ocitla mimo svojho miesta, už by bola stratená až do najbližšej revízie - teda na niekoľko rokov.
V dobách internetu, v čase, keď čokoľvek naskáče na monitor v priebehu sekúnd po jedinom kliknutí myšou, si až tu človek uvedomí, že informácie - to je riadna masa.
Deväťdesiat kilometrov kníh
Knihovníci nerátajú knihy na zväzky, ale celkom prakticky - na metre. V Univerzitnej knižnici je vyše deväťdesiattisíc metrov kníh. To je relatívne dosť. Na porovnanie - knižnica Ruskej federácie má štyristo kilometrov a ďalších tridsaťsedem kilometrov rukopisov.
Univerzitka má 35-tisíc registrovaných čitateľov, skutočne aktívnych je 28-tisíc. Denne sem príde šesťsto šesťsto až tisíc návštevníkov, to je taká menšia stanica. „Stáva sa, že niektorí sa zle vyspia a potom si to nespravodlivo odnesú knihovníci, ktorých prácu niekedy verejnosť podceňuje," hovorí Dušan Lechner. „Napríklad vysokoškoláci majú predstavu, že prídu sem a my im požičiame celý zoznam odporúčanej literatúry, ale tak to nie je, na to by mali slúžiť knižnice samotných vysokých škôl."
