Remeselníčky lásky: Na štreke
Boli to ženy v dobrovoľnej telesnej službe mužom, väčšinou povoľné až po poslednú mysliteľnú hranicu.
Manda tú hranicu mala, hoci chlapi pri nej často roztúžene mrmlali: Bože, to je zadok! a vzdelanejší páni tiež distingvovane hovorili o jej kráľovskom zadku.
Mala prenajatú izbu na Šťukovej, do obeda vyspávala, poumývala sa v plechovom lavóre, učesala, primaľovala, skontrolovala si kabelku: malá hotovosť, zdravotná knižka, nepoužité trc gumy, čisté vreckovky a pár hašleriek pre decko.
Na neskoré raňajky, ktoré jej boli i obedom a v dobrých pracovných dňoch aj večerou, chodila do Korza, pomaly pila na terase bielu kávu a pohľad bezmyšlienkovite upierala k Meštianskemu pivovaru, kam sa zvyčajne z Korza presunula, aby sa obzrela po zákazníkoch.
Tých, čo ulovila do večera, vodila do niektorej z opustených drevených búd na Rybnom námestí, kde sa pred obedom skončil trh. Keď sa presvedčili, ako dokonale ovláda remeslo, stali sa mnohí z nich jej stálymi zákazníkmi a prichádzali potom za ňou do prenajatej izby na Šťukovú.
Tam, na pohodlnej posteli im predviedla viac zo svojho remeselného umenia, mnohí až pri nej prvýkrát spoznali, čo je to vášeň. Telesne uspokojení, očarení jej pevným a čistým telom, často tí muži pocítili potrebu rozprávať jej o sebe, o rodine.
Zväčša robili v prístave pri nočných vykládkach tovaru, boli to rovnakí vidiečania ako ona, trpeli v meste osamelosťou, chýbala im rodina, ale mesto ich živilo – a pri nej jej ponúklo aj niečo z príjemnejších stránok života. Boli jej za to vďační. Keď pred niektorými spomenula svoje decko, pridali jej stovku aj preň. (Krátené.)
Autor: Pokračovanie nabudúce
