Keď mi okrem neho umrelo ešte zopár bratislavských kamarátov, zľakol som sa a rýchlo som sa išiel schovať do hotela Modra v meste Modra. Niežeby mi niečo bolo, ale mám takú teóriu – smrtka kosí v blízkych kruhoch. Má v tom systém. Raz začne kosiť psov kokeršpanielov, inokedy inžinierov, a v tom čase šla zrejme po nás – bratislavských bohémoch. Ešte aj národného umelca Alexandra Matušku sklala smrtka v Avione.
V hoteli Modra v meste Modra mala sústredenie Lúčnica. Neviem prečo, ale lúčničiarky na mňa zdravotne (psychicky) pôsobia celoživotne veľmi životodarne. Aj iní vravia, že lúčničiarky sálajú zo seba akési lúče (preto sa volajú lúčničiarky). Tie lúče predlžujú život. Po týždni som sa vrátil do Bratislavy a zostal som živý a zdravý!
Ale herec Karol Skovay, kulisár na Novej scéne Ľudevít Bertók (zvaný Fico), ako aj básnik Pavol Horov a môj zubár MUDr. Ivan Wenzel rok 1975 neprežili. Česť ich pamiatke!
Prežili sme po bratislavských baroch a vinárňach hodnotné debaty. Dovidenia v pekle, priatelia! Úľak z pobytu smrtky v bratislavských uliciach ma prinútil oholiť si fúzy, aby ma nedajbože nespoznala. Zrejme to pomohlo. Na svadbe Karola Čálika s jeho krásnou Markétou som už svedčil spolu s lordom Petrom J. Oravcom celkom nebojácne. Pri svadobnom tableau som sedel s nevestinou babičkou, ktorá mi hovorila „pane Satoranský“. Bola to slávna svadba, na ktorej predviedol choreograf Boris Slovák parádne artistické číslo so svadobnou tortou.
V roku 1975 bola spevohra Novej scény na zájazde vo východnom Berlíne. Sólista Rozsíval kúpil svojmu synovi bubny, ja som si kúpil za šesť mariek vreckové hodinky, na ktorých bol zozadu reliéf parnej lokomotívy!
V roku 1975 sme mali s Lasicom premiéru spevohry Plné vrecká peňazí, ktorú na text Jána Soloviča skomponoval Igor Bázlik. Začínala sa duetom Mám päť korún, pieseň zľudovela. Dielko vyšlo v OPUS-e a žiaci pesničku púšťali v školských rozhlasoch vždy, keď mali vybrať päť korún na návštevu kina.
V roku 1975 som bol po prvý raz vo väzení v budove Justičného paláca. Nie ako odsúdený! Nie. Ako Dedo Mráz pre dozorcov a väzňov. Doteraz mi znie v ušiach potlesk väzňov z vnútorného dvora väznice. V maske Deda Mráza som predstúpil v jedálni pred delikventov, recidivistov, mankárky a ostatnú svoloč Bratislavy. Nikto z nich neveril, že som naozaj Dedo Mráz. Bolo treba niečo vymyslieť. V ruke som mal zvonček. Dal som ho podržať holohlavému vrahúňovi v prvom rade. Požiadal som ho, aby na zvončeku nevyzváňal, lebo zvonček privoláva snehovú metelicu. Keď som to povedal, celá sála sa hrozne rozrehotala. Nikto tomu neveril. Dozorcom sa až zväzky kľúčov natriasali od smiechu.
Ale čo sa nestalo. Vonku začal padať sneh. Vo velebnom tichu uprostred mesta sa znášali na väzenský dvor obrovské vločky! Všetkých prešiel smiech, úctivo sa rozostúpili a keď som odchádzal cez dvor, zaznel zhora z väzenských okien potlesk! Zrejme sa väzni morseovkou po železných rúrach dozvedeli, kto som, čo som. Vydobyl som si v bratislavskej base taký rešpekt, že ma veliteľ väznice, kapitán Č., osobne odprevadil až po kaviareň Olympia, kde sme potom lumpovali dva dni. (Kľúče od Justičného paláca mal po celý čas so sebou.)
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je
aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
