Remeselníčky lásky: Tajomná vdova
Spovedník, ktorý býval v jezuitskom kláštore, raz za týždeň prichádzal večer ku vdove do prízemného bytu na Zelenej ulici, vošiel do pôvodne slúžkovskej izby, posadil sa na stoličku pri stole, ona si sadla na zastlanú posteľ, rozpustila si bohaté čierne vlasy, rozžala nočnú lampu, a potom sa pri rozostretom okne hodinku rozprávali.
Keď na radničnej veži odbila ďalšia hodina, spovedník vstal, vdova mu pobozkala ruku a on jej požehnal. V ten večer už nevyšla z bytu. Keď sa zvedavé vydrické slečny raz večer pokúsili presvedčiť, či naozaj zostáva slúžkovská posteľ po celú hodinu zastlaná a okno rozostreté, zastavili ich pred vdoviným bytom dvaja chlapi-ráňavy, hrubo sa na ne oborili a aby sa pratali kade ľahšie, ak nechcú vyfasovať na holú!
O vdove a spovedníkovi potom na Vydrici hovorili skôr len šeptom ako nahlas, a keď slovenské úrady utekali pred Rusmi do Rakúska, zmizla z mesta aj vdova. Vrátila sa až o dva roky v spoločnosti černocha, inak kapitána americkej armády, ktorý ju vraj vyslobodil z internačného tábora v Glasenbachu. Z vďačnosti ho pozvala k sebe, zrejme aby mu predviedla čosi zo svojho vzrušujúceho čínskeho umenia. Ale nenašla ani svoj povestný hodvábny župan, ba ani menovku na dverách svojho bytu. Ako kolaborantke s bývalým režimom jej mesto byt skonfiškovalo a uvalilo naň národnú správu.
Na Vydrici vdovu najskôr prichýlila Korunová Malvínka, potom masérka Ria A. a nakoniec sa s ostatnými vydrickými dámami ocitla v nováckom tábore. Spovedník vtedy už nežil, ale ako tieň ju sprevádzal ďalej. Odvtedy vraj bola už len jeho vdovou. Pravda, ak si tie vydrické potvorky celý jej príbeh so spovedníkom len nevymysleli.
Pokračovanie nabudúce
