Remeselníčky lásky: Tajomná vdova
Blízko štyridsiatky bola vdova už trocha opotrebovaná, ale stále ešte rovnako žiaduca, hoci jej prsia už začínali poklesávať pod vlastnou váhou, boky sa príliš zaokrúhlili, stehná už nepôsobili tak vábivo a jej oválna slovanská tvár s krásne vystúpenými lícnymi kosťami stále častejšie niesla stopy únavy.
Nevzdala sa ale svojich vypasovaných blúzok a tesných čiernych šiat, predelených teraz širokým bielym opaskom, aby ním decentne zakryla tvoriace sa bruško. Jej šaty ešte v správnej výške ukazovali jej stále plné oblé stehná – tak ako to zachytil Imro Wiener-Kráľ pri pohľade na hostí populárnej lodnej kaviarne Boon.
Akurát že po vypuknutí vojny a napadnutí jej rodného Poľska fašistickým Nemeckom a zúfalom boji „na šable“ jazdeckej brigády – ktorej príslušníkom bol vraj i jej nebohý manžel – s nemeckými tankami, začala vdova svoj čas deliť medzi posteľ a kostol, medzi hriech a hľadanie jeho odpustenia. Začal u nej prevládať magdalénsky komplex.
Dievčatá z Vydrice ju stále častejšie vídali, ako vchádza do neďalekého jezuitského kostola a dlho, vrúcne sa modlí. Pri oltári počas vysiľujúcich modlitieb sa vdova zoznámila aj so spovedníkom, svojím vojnovým klientom. Vznikol tak jeden z najzáhadnejších a najtajomnejších vzťahov v dejinách hriešnych žien vydrických.
Spovedník, ktorý býval v jezuitskom kláštore, raz za týždeň prichádzal večer k vdove do jej prízemného bytu na neďalekej Zelenej ulici, vošiel do pôvodne slúžkovskej izby, odložil svoj známy tvrdý čierny klobúk, posadil sa na stoličku pri stole, ona si sadla na zastlanú posteľ, rozpustila si svoje bohaté čierne vlasy, rozžala nočnú lampu, a potom sa pri rozostrenom okne slabú hodinku rozprávali.
Pokračovanie nabudúce
