1973 – Bratislavčania boli najšťastnejší, keď sa ryli vo svojich záhradkách okolo Bratislavy. Ja som záhradku nemal. Mal som zálohu a výplatu. Keď sa tak teraz rozpomínam, čo som robil v tom roku 1973 – zisťujem, že som najviac času strávil v lese.
Mnohí Bratislavčania ani netušia, aké krásne lesné chodníčky sú v Malých Karpatoch na severnej strane Bratislavy. Túlal som sa s batohom celý deň najprv len po okolí, potom som zrazu zistil, že ma nohy doniesli až na pezinskú Babu, na Plavecký hrad – do Svätého Jura, na Červený Kameň...
Postupne som si ako Bratislavčan vytvoril ideológiu: ak chceš byť správnym Slovákom – musíš prejsť Slovensko pešo! A tak som v roku 1973 dôsledne pešo prešiel z Liga pasáže na Dunajskej ulici v Bratislave do Liptovského Trnovca. Prešli sme s kamarátom – tiež starým corgoňom – 298 km pešo!
Vyšli sme z bratislavskej krčmy a pobrali sa na Slovensko. Prešli sme pešo Malé Karpaty, Biele Karpaty, Trenčiansku kotlinu, Strážovskú vrchovinu, kus Malej Fatry, kus Veľkej Fatry a krížom cez Liptovskú Maru sme vošli po dvoch týždňoch do liptovskej krčmy. Áno – pešo to trvá z bratislavskej krčmy do liptovskej dva týždne! A propos, Liptovskú Maru sme prešli vtedy po suchu. Priehradu ešte len budovali. Dno bolo suché, aj keď už vyľudnené. Vždy som si myslel, že keď sa človek ocitne na dne, musí to byť strašné. Vôbec nie! Na dne Liptovskej Mary v roku 1973 bolo nádherne. Nikdy nezabudnem na letnú búrku v pozadí s tatranskými štítmi. Bola to hotová symfonická báseň.
Vysoké Tatry by mali byť pri Bratislave. Potulky po Slovensku sme nazvali expedícia Li-Li 1973 a keď sme sa vrátili vlakom z Liptovského Mikuláša do Bratislavy, našli sme ju opäť zbúranejšiu a rozkopanejšiu. Približne vtedy napríklad začali rozširovať Dostojevského rad pri Dunaji. Novú cestu stavali dlhé roky. Robotnícka trieda mala inú filozofiu ako ja: ak chceš byť správnym Slovákom, zostaň čo najdlhšie v Bratislave. Čaty kopáčov z celého Slovenska rozkopali ulicu. Pred krčmu si pritiahli maringotku a ubytovali sa v nej. Ráno vstali, vzali krompáče, lopaty a hybaj do krčmy!
Výplatu a zálohu posielali domov – na Slovensko a oni budovali Bratislavu. Mohli si to dovoliť, lebo vždy vzorne poodnášali do zberu použité papierové obaly, aby mali na pivo. Tá ich nezničiteľná životná filozofia žije dodnes. Vyskúšaný životný štýl ťažko meniť! Dostojevského rad bol rozhrabaný dlhé roky. Snáď aj desaťročie. Občas, keď na robotníkov udrel stavbyvedúci, vyšli z krčmy a pokročili v práci.
Naveľa-naveľa im pridelili aj mechanizmy. Ale s obyčajným vojakom nevybabre žiadna armáda! Stačilo ráno vytiahnuť z buldozéra skrutku a čakalo sa (v krčme) na opravárov. Nám Bratislavčanom, ktorí sme mali psíkov, sa to hodilo. Po Dostojevského rade roky nechodili autá, chodili sme tam vetrať psy. Doteraz som robotníckej filozofii vďačný za to, že som sa so psom nemusel terigať pešo až do Petržalky.
Vtedajší ústredný národný výbor pracoval v podobnom tempe ako robotníci. Roky sa hádali, či pôjde popri Dunaji (alebo popod Dunaj, ponad Dunaj?) bratislavské metro. Hovorilo sa o bratislavskej rýchlodráhe. Istý čas aj o alwegu, aký majú Japonci. A robotníci hrali celé dni vo výkope karty a čakali. Ale – aby som im nekrivdil. Nie všetci hrali karty! Väčšina sedela sporiadane v krčme U koňa a čakali, ako sa mesto rozhodne.
Takto vyzerala Bratislava v roku 1973, keď umreli herečky Anna Magnani, Eva Poláková, kolega Milan Hrabinský. V tom roku 1973, keď s helmou na hlave bránil samopalom pred neprajníkmi svoj prezidentský palác prezident Allende v ďalekom Santiagu. A ja Bratislavčan som chodil pešo po slovenských horách.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
