nemôže nič stať. Najväčší problém mesta vidí
Blízkosť nebezpečných chemikálií v meste nedávno vystrašila Vajnory. Počas havárie, pri ktorej unikal z cisterny etylénoxid, bola nutná evakuácia. Prednosta obvodného úradu životného prostredia PATRICK LUTTER hovorí, že pri dodržaní všetkých podmienok sa nemôže nič stať. Najväčší problém mesta vidí
v starých envirozáťažiach.
Čo sa robí s nebezpečnými odpadmi v meste? Kde končia?
„Pôvodcovia nebezpečných odpadov musia požiadať o povolenie na nakladanie s odpadmi. Na likvidáciu si musia nájsť firmu, ktorá ju môže vykonávať tak, aby sa z nebezpečného odpadu stal vyskládkovaný alebo taký, ktorý sa dá ďalej spracovať. Niektoré idú do spaľovne nebezpečných odpadov, potom sa stanú skládkovým materiálom, alebo sa zhodnocujú na ďalšie použitie. Azbest sa napríklad skládkuje a ortuť sa ďalej využíva.“
Kde takéto skládky sú? Čo hrozí obyvateľom, ak žijú v ich blízkosti?
„V Bratislave a jej okolí skládky nebezpečných materiálov nie sú. Sú tu sklady pre firmy, ktoré preberajú tento materiál na zneškodnenie. A tie majú stanovené podmienky, čo a kde môžu skladovať tak, aby to nebolo nebezpečné pre obyvateľov. Takže pri dodržaní všetkých podmienok daných úradom nie je možnosť ohrozenia. V podstate všetky problémy, ktoré doteraz boli, spôsobilo zlyhanie ľudského faktora. A to sa týka aj havárie vo Vajnoroch, ku ktorej došlo minulý mesiac.“
Prečo k nej došlo? Je normálne, že sa taká látka ako etylénoxid nachádzala blízko ľudských obydlí?
„Je to v poriadku. Na Slovensku sa nedá nič prepravovať tak, aby to nešlo cez obývané územia, alebo aby sa to niekde nezastavilo, neprekladalo. Na to sú bezpečnostné predpisy, ktoré keď sa dodržia, nie je dôvod na paniku alebo pocit ohrozenia. Nemožno sa ale čudovať, že keď niekto nechá niekde odstavenú cisternu s nebezpečnou látkou, tak tí, ktorí zbierajú druhotné suroviny, odmontujú súčiastky z cisterny a potom dochádza k úniku nebezpečných látok. Pred týždňom alebo pred dvoma chytili niekoho, kto si navŕtal produktovod zo Slovnaftu. Dá sa tomu zabrániť jedine preventívnymi opatreniami – strážením.“
Sú lokality, ktoré sú viac ohrozené? Týka sa to centra?
„Nie. Chemikálie, keď sa niekam prepravujú, vozia sa do podnikov, ktoré ich spracúvajú vo veľkom množstve, a to je len niekoľko prevádzok. Slovnaft, možno Istrochem a pár menších, ktoré určite nie sú v centre. Našou snahou je, aby neboli ani v širšom centre mesta.“
To sa týka aj gumonky.
„Treba odlišovať nové od starých environmentálnych záťaží. Pri úrovni dnešných zákonov a pri dodržiavaní podmienok sa znečistenie, ktoré vzniká teraz, minimalizuje. V Bratislave budeme mať najväčší problém s likvidáciou starých environmentálnych záťaží, ktoré sa do roka 1989 neriešili. Investori narážajú na problémy s tým spojené. Keď hovoríme o gumonke, myslím, že je veľmi dobrá správa, že sa tam skončila výroba. Areál je zrovnaný so zemou, staré budovy sú zlikvidované, odpad vyskládkovaný a chystá sa tam výstavba, podmienená zmenou územného plánu. Pre náš úrad je dôležité to, že dôjde k odstráneniu environmentálnej záťaže v pôde.“
A čo zápach? Podľa niektorých bola unikajúca látka karcinogénna.
„Trikrát som tam bol na kontrole, mám vzdelanie na túto oblasť pomerne slušné, chemicko-technologické. Je mi jasné, čoho som sa tam mohol či nemohol nadýchať. Som nerád, keď niektorí šíria paniku. Časť poslancov europarlamentu sa chystá iniciovať zaradenie tejto látky medzi karcinogénne, ale ficiálne to ešte nie je. Pri moderných technológiách nehrozí žiaden únik. Ľudia, čo bývajú okolo, by sa mali oveľa viac zamyslieť nad tým, čo je pod nimi.“
Čo tam konkrétne je?
„Ropné látky. Chemické zlúčeniny, ktoré tam budú, kým sa s tým niečo neurobí. Predstavte si, že niekto zbombardoval rafinériu a všetky produkty aj suroviny vytiekli do pôdy a ostali v nej. Ďalšia vec je, že výroba tam bola viac ako sto rokov a úroveň výroby pred sto rokmi a teraz je celkom iná. Pred sto rokmi bola továreň na okraji mesta, medzitým sa Bratislava rozrástla a fabrika sa dostala do centra. Sčasti sa robili dekontaminačné zásahy počas výstavby Mosta Apollo, ale treba to chápať tak, že keď v území chcete vyčistiť len časť, nie je to efektívne, lebo pohyb znečisťujúcich látok v pôde je ustavičný. Koncentrácia je pomerne vysoká ešte v smere na Gymnázium na Košickej alebo v smere na Kablo.“
Čo čaká investora?
„Úrad jednoznačne preferuje dekontamináciu pôdy do hĺbky minimálne 15 metrov. Ale plošne. Sú to obrovské peniaze, ktoré treba investovať, na to žiadne firmy jednoducho nemajú. Keď budeme chcieť, aby toto investor spravil, budeme mu musieť umožniť, aby mohol v danom rozsahu zhodnotiť svoj pozemok. Pretože asi ťažko by vysvetľoval, že ho stojí meter štvorcový novopostaveného územia milión korún. Očakávali sme, že sa budú dať na riešenie týchto starých záťaží využívať eurofondy, zákon je v príprave a v najbližšom období pôjde do vlády.“
Podľa štúdie sú to investori ochotní vyčistiť.
„Áno, ak zoženú peniaze, vyčistia to. Nemyslím si, že tento rok alebo budúci, je to beh na dlhé trate. Ide o investíciu odhadom za desiatky miliónov korún, ak hovoríme len o záťaži. No a potom ešte výstavba. Škoda, že sa to neriešilo za socializmu. Vtedy bol iný systém fungovania, ale zrejme to nikoho netrápilo.“
To isté asi bude v Istrocheme.
„Náš úrad sa vyjadruje k zámeru na rohu Vajnorská – Odborárska. Je to taká prvá lastovička – spraviť to, čo zostalo po Chemických závodoch Juraja Dimitrova, dnešnom Istrocheme, ako širšie centrum. Vajnorská by ďalej pokračovala, mala by uličný charakter. Je tam ale jedno veľké ale. Územie je podobne ako Gumon do hĺbky 15, možno 20 metrov kontaminované zlúčeninami dusíka z produkcie chemických závodov z niekoľkých desiatok rokov. V tých časoch bolo bežné, že keď sa nepodarila šarža výroby, vyhodila sa von. Alebo tam boli odpadové vody z Istrochemu.“
Územie je úplne kontaminované?
„Áno, treba ho kompletne vybrať a vyčistiť. A kým sa tak nestane, úrad nemôže povoliť žiadnu činnosť, ktorá by umožňovala, aby sa tam dlhodobo zdržiavali ľudia. Nepovoľuje to ani bezpečnostná správa Istrochemu, lebo pri havárii, ktorá sa, samozrejme, nemôže stať, práve na tomto území sú smrteľné kontaminácie niektorých produktov. A asi 500 metrov odtiaľ vzdušnou čiarou je špeciálna výroba, teda výbušniny. Kým sa postupne výroba nebude utlmovať, nedá sa také niečo povoliť.“
Čo je najväčší problém Istrochemu? Výroba na povrchu alebo záťaž v podzemí?
„Podľa toho, na akej úrovni sú technológie. Z hľadiska životného prostredia s výrobou problém nie je. Výroba sa modernizovala, spravili sa opatrenia, aby sa minimalizovalo zaťaženie životného prostredia. Problém sú staré záťaže. Pokiaľ viem, Istrochem chce postupne výrobu utlmovať a odísť z tohto územia, komplikuje sa mu život, keď je priamo v hlavnom meste. Len každý investor bude musieť počítať s tým, že podmienky budú tvrdé.“
Čo hovoríte na názory, že by sa mal aj Slovnaft presťahovať mimo mesta?
„Na to by bolo treba miliardy, aby sa zobrala rafinéria a presťahovala sa inam. Nechcem za nich hovoriť, ale neviem si to predstaviť. Investovali do technológie práve preto, aby neznečisťovali životné prostredie.
Môže Slovnaft nejako ohrozovať obyvateľov Bratislavy?
„Slovnaft je na tom veľmi dobre, čo sa týka bezpečnosti. Pravidelné cvičenia bezpečnostných zložiek dokazujú, že väčšia havária za bežných podmienok nehrozí. Sú to samostatné bloky – keď sa niekde niečo stane, všetko ostatné sa odstaví. Myslím, že dnes už ani tak nesmrdí. A to, že je ide, samozrejme, o vojenský cieľ, k tomu sa nebudeme vyjadrovať. V zásade nemáme problém s veľkými prevádzkami ako je Slovnaft alebo Istrochem, ktoré by znečisťovali prostredie, skôr s menšími firmami, ktoré nedodržiavajú povolenia. A takých je v Bratislave veľa. Kým sa nám ale neprihlásia, ani nevieme, že sú.“
Čistenie, to sú obrovské peniaze, na to žiadne firmy nemajú. Ak zoženú peniaze investori, vyčistia to. Nemyslím si, že tento rok alebo budúci, je to beh na dlhé trate. Je to investícia
za niekoľko desiatok miliónov korún, ak hovoríme len o záťaži.
