Remeselníčky lásky: Tajomná vdova
Bývala na Zelenej ulici v prízemnom byte, s oknami obrátenými do tejto úzkej, vždy šerej a tiež tajomne pôsobiacej uličky. V byte dominoval salón, zariadený červeným zamatovým plyšom, plný pohoviek a vankúšov, a keď vdova klienta usadila, zasa tak vecne povedala: „Ale nerobím to celkom obnažená.“ Odišla do kúpeľne, a keď sa o chvíľu vrátila, mala na sebe župan z čínskeho hodvábu, tesne obtiahnutý okolo vystupujúcich bradaviek, plných bokov a dráždivých stehien.
„Takto sa vám to bude viac páčiť,“ povedala už s náznakom koketnosti v hlase. Ten hodvábny dotyk a to, čo po ňom nasledovalo a čo prenechávam milostnej fantázii čitateľa, pôsobili vtedy na klientov spoľahlivejšie ako dnes modrá viagra.
„Bola skutočnou profesionálkou lásky,“ vyjadrila sa o nej neskôr v tábore iná skúsená profesionálka v milostných hrách, telová masérka Ria A.
Vdova sa občas dala spred Carltonu odviezť taxíkom do Viedne, kde sa počas niekoľkých večerov spolu s grófkou Lujzou z rodiny E. oddávala nevinnému potešeniu navštevovať v podobe „falošných chlapov“ niektoré nočné podniky s nie najlepšou povesťou. Nebolo to trestné, ba nedalo sa to kvalifikovať ani ako „narušenie všeobecnej mravnosti“, ale viedenský vrchný policajný radca o tom v dôvernom liste aj tak informoval bratislavského policajného prezidenta.
A Wiener Journal vo fejtóne z viedenského polosveta písal o tajomnej čiernej dáme, ktorá sa objaví vo Viedni v spoločnosti istej bývalej grófky (šľachtické tituly sa nesmeli v Rakúsku verejne používať) a inšpiruje túto dámu z rodiny kedysi blízkej cisárskemu dvoru k „rôznym nepochopiteľným úletom v štýle George Sandovej a amerických sufražetiek“. (Krátené.)
Pokračovanie nabudúce
