1971 – dobrý komik Jožo Hanúsek z Tatra revue chcel za kulisami kýchnuť. Aby nikoho nerušil, kýchnutie zadržal. Praskla mu v hlave akási žilka a o pár dní sme šli Jožkovi na pohreb. Z toho plynie poučenie, že kýchať treba nahlas aj za kulisami! Jozef Hanúsek bol vynikajúci komik a bratislavské obecenstvo za ním dlho smútilo.
V roku 1971 umreli okrem Jozefa Hanúska aj Igor Stravinskij, Louis Armstrong, v Prahe komik Jiří Grossmann (jeden z dvojice Šimek-Grossmann). Len Pablo Picasso oslávil vo všetkej skromnosti v Monte Carle deväťdesiatku.
V Bratislave zúrila v istých kruhoch nezamestnanosť. Divadlo chodíme hrávať s Lasicom do Brna. Spolu s nami chodia do Brna za prácou aj ďalší hráči, ale futbaloví. Zbrojovka Brno kúpila v roku 1971 zopár slovanistov.
Bratislavská televízia a rozhlas o nás nemajú záujem, a tak väčšinu roka chodíme po lese, hráme šachy, máme tridsať rokov a sme nezamestnaní. Obecenstvo sa pýta, kde sme, prečo nehráme – všeličo sa pošepkáva. Naivní študenti hospodárskej školy v Bratislave si nás pozvali s Lasicom na besedu. Riaditeľ školy sa tak zľakol, keď nás uvidel na chodbe školy, že sa schoval a jedna profesorka nám úprimne povedala, že plánovaná beseda sa môže konať len v zborovni s profesormi. K žiakom nás nepustili.
V roku 1971 sa komunisti komikov báli ako čerti svätenej vody. V Dánsku vymysleli v tom roku nový šport. Psie záprahy ťahali dánske deti na korčuliach. Šport sa ujal aj na zamrznutých holandských kanáloch.
Nás doma ťahali komunisti za nos. Veď podaktorých z nich za to pánboh potrestal! Riaditeľovi televízie Pechovi udrel na chalupe do komína guľový blesk. Očití svedkovia tvrdili, že ho to riadne vyľakalo. Zrejme to bolo znamenie, že ho do roka vymenia. A veru – vymenili.
Ako nezamestnaní sme sa snažili vyjsť z čo najmenej peňazí. Zároveň sme nevychádzali z údivu, čo všetko komunisti vymysleli, aby komici nemohli pred obecenstvo. Okrem Bratislavy sa vyskytli aj iné mestá, kde nám zrušili ohlásené vystúpenia. Napríklad sa vzoprel Martin. Museli sme hrať v Turčianskych Tepliciach – kúsok od Martina. Obecenstvo z Martina prišlo za nami.
Boli to čudné časy. V niektorých kinách sa báli premietať sovietske filmy režiséra Šukšina. Ale našli sa aj smelé kiná, hrdinskí premietači... Na niektoré – u nás zakázané filmové novinky sa chodilo do Maďarska. A vôbec – v roku 1971 – keď ste sa chceli stretnúť s príbuznými, ktorí žili na Západe, najšikovnejšie bolo dať si s nimi zraz v Mosonmagyaróvári. Akože sa idete kúpať na termálne kúpalisko a tam ste sa, priamo v bazéne, mohli s amerikánmi do vôle pozhovárať.
Jednému Bratislavčanovi skoro srdce odtrhlo na Dunaji. Bol emigrant. Domov nemohol, tak si dal zraz s príbuznými v Budapešti. Kúpil si vo Viedni lístok na raketu do Budapešti. Lenže Dunaj tiekol aj v roku 1971 cez Bratislavu!
Bratislavčan z Ameriky videl po desaťročiach z lode svoje rodné mesto – ale nemohol vystúpiť... Viete sa vžiť do jeho situácie? Ešteže bol na rakete bar.
Mali sme tridsať rokov a všetci vedeli, že máme talent. Snažili sme sa mať s komunistami trpezlivosť, ale nedarilo sa nám to. V divadle Večerní Brno sme mali 6. októbra 1971 premiéru našej hry Ako vzniká sliepka. Dojalo nás, koľko Bratislavčanov si dalo vtedy námahu a prišlo autami, vlakmi na našu premiéru. Asi boli zvedaví, ako vzniká sliepka.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
