Remeselníčky lásky: Tajomná vdova
Vlastniť jej telo hoci len na jednu draho zaplatenú hodinu bolo túžbou mnohých mužov, ktorí v šťastnejších rokoch masarykovskej prvej republiky prichádzali do Carltonu, Savoya a Royalu ako stáli návštevníci či len náhodní hostia týchto bratislavských nóbl podnikov.
Vraj bola skutočnou vdovou po poľskom plukovníkovi, ktorý zahynul v Krakove v súboji na šable s iným dôstojníkom, keď ten spochybnil jej česť.
Do Bratislavy neprišla z Krakova, ale z Budapešti už ako „vdova“: vždy sedávala v kaviarňach v čiernych priliehavých šatách či čiernych vypasovaných blúzkach, na rukách čierne semišové rukavice, ktoré si „vyzliekala“ spôsobom, ktorý stačil na vzbudenie záujmu čašníkov a prebudenie fantázie prítomných hostí.
Pila ťažké sladké likéry a po hodine-dvoch mlčanlivého popíjania sa zodvihla od stolíka, zobrala rukavice do pravej ruky a pomaly, veľmi pomaly si nimi pohladila otvorenú dlaň ľavej ruky. Spôsob, akým jemný semiš kĺzal po jej dlani a jemná prchavá vôňa, ktorá na chvíľu rozochvela vzduch okolo nej, stačili, aby sa po jej odchode z kaviarne nenápadne zodvihol niektorý hosť a vykĺzol za ňou na ulicu.
Vdova pomaly kráčala smerom k opere a odzadu jej nesúce sa boky, pod tenkými hodvábnymi šatami sa rysujúce plné stehná, nohy v čiernych sieťovaných pančuchách, zoštíhlené čižmičkami na vysokých opätkoch pôsobili neodolateľne.
Pred Ganymedovou fontánou sa na chvíľu pristavila, obrátila sa k mužovi, ktorý za ňou vyšiel z kaviarne a trocha zastretým hlasom, ale vcelku vecne sa opýtala: „Máte záujem, pane?“
Bývala na Zelenej ulici v prízemnom byte, s oknami obrátenými do tejto úzkej, vždy šerej a tiež tajomne pôsobiacej uličky.
Pokračovanie nabudúce
