1966 – V Bratislave ako keby niekto pootváral okná. Začali sme dýchať slobodnejšie. Normálneho dýchania sa to zatiaľ netýkalo. Exhaláty moria mesto dodnes. Ale v Kultúrnom živote začali vychádzať články o demokratizácii, o možnostiach prizvať do vlády aj iné strany okrem komunistickej...
Náš mocný sused – Sovietsky zväz znervóznel. V Bratislave sa všeličo pošuškáva o Dubčekovi v Prahe. Jeho štýl, vystupovanie na verejnosti je pre občanov úplná novota. Socializmus má vraj aj ľudskú tvár. Je to tvár Alexandra Dubčeka, rodáka z Uhrovca. Pamätám sa, ako som v decembri 1967 stretol neskoro večer na Karlovom námestí v Prahe známeho a ten mi pošuškal čerstvú správu: na zasadnutí ÚV KSČ v Prahe hodil Dubček po Novotnom popolník. Ťažký popolník z krištáľového skla! Zatiaľ ho netrafil, no diskusia o „obrodnom procese v strane a spoločnosti“ pokračuje. K niečomu sa celkom iste schyľuje.
Každú nedeľu uvádzame s Lasicom v rozhlase dvojhodinovú reláciu Panoráma. Začíname jednania o prerode Divadla poézie na Sedlárskej ulici na Divadlo na Korze. Jednak je tá podzemná divadelná minisála skutočne na bratislavskom korze a jednak by sme radi každý večer hrali pre divákov vo svojom divadle. Divadlo bude mať dva súbory: činoherný (s režisérom Strniskom, hercami Labudom, Dančiakom, Paľkom Mikulíkom, Zorou Kolínskou) a súbor L+S. Predstavenie Večer pre dvoch sa sťahuje z Domu ZČSSP na korzo.
Naplno sa začalo žiť vo Véčku – Vysokoškolskom klube. V príjemnom prostredí sa vyskytuje najlepšia hudba, najlepšie dievčatá, najlepší barmani (jedným z nich bol aj náš spolužiak Kájo Viceník, teraz občan USA), najlepší organizátor Pastor a spol. Vo Véčku sa žilo naplno. Pamätám sa, ako sme po predstavení boli vpúšťaní zadným vchodom do preplneného klubu. Občas sme vliezli oknom – lebo aj taká možnosť tu bola. Pri bubnoch sedel mladučký Šošoka, pri klavíri Laco Gerhardt, na gitare hral Gusto Riška, občas sa k nim pridal Laco Déczi, Slovák z Prahy (teraz tiež Newyorčan) s trúbkou. V Bratislave vtedy okrem Véčka začalo fungovať viacero vysokoškolských klubov. Nočný život v súčasnej Bratislave sa s tým vtedajším nedá porovnať.
V časopise Mladá tvorba vystriedal na poste šéfredaktora Petra Hrivnáka Janko Buzássy. Externí spolupracovníci na čele s Vladom Bednárom začali obliehaciu taktiku. Taktika spočívala v tom, že Mladá tvorba sa stane len prílohou legendárneho mesačníka Infarkt, v ktorom nebudú redaktori, ale len samí šéfredaktori! Je síce pravda, že prvé číslo Infarktu vyjde až v januári roku 1969, ale menoslov šéfredaktorov už bol pripravený: Vlado Bednár, Lubor Dohnal, Kornel Földvári, Eliáš Havetta, Tomáš Janovic, Milan Lasica, Igor Luther, Marián Labuda, Ján Melkovič, Ivan Popovič, Vlado Popovič, Július Satinský a Marián Vanek. Kým Dubček pripravoval „puč“ v strane, Bednár pripravoval „puč“ v Mladej tvorbe. Prípravu týchto dvoch „pučov“ považujem za najdôležitejšie udalosti roku 1967. Väčšina Bratislavčanov však o nich nemala ani potuchy.
V silvestrovskom televíznom programe som okrem Lasicu mal za partnera Petra Debnára, populárneho Maca, bez ktorého si Bratislavu 60. rokov ani neviem predstaviť. Schyľovalo sa k januáru roku 1968... Ale o tom až nabudúce.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
