1966 – Ešte stále sa šije u Hantabala. Miki báči – prastarý pamätník starej Bratislavy, čašník z Carltonu zmenil dres: prešiel do baru hotela Devín.
Ale legendárny slovenský dramatik Leopold Lahola býval v Carltone. V tom čase bol v emigrácii a živil sa písaním filmových scenárov. Hovoril nám, že píše počas jazdy, keď sa presúva povedzme z Mníchova do Paríža. Auto si riadi sám, ale na zadnom sedadle sedí živá sekretárka pri písacom stroji a on jej diktuje scenár. Počas krátkeho pobytu v Bratislave mu auto aj s písacím strojom ukradli. Ukradli by mu aj sekretárku, ale tá si odskočila do mliečneho baru na jahodový kokteil.
Do mliečneho baru na Hviezdoslavovom námestí sa chodilo okrem jahodového kokteilu aj na bryndzové halušky. Teraz je v tých miestach talianska reštaurácia a chodíme na pizzu.
Uprostred šesťdesiatych rokov ešte rástla pred Starou radnicou prastará lipa. Ale schôdzky s dievčatami boli dohodnuté na vedľajšie námestie. Stretali sme sa pod hodinami pred Carltonom.
Ja som s tým musel prestať, lebo hneď vo februári roku 1966 som sa po prvý raz oženil. Vzala si ma najkrajšia tanečnica z Lúčnice. Ale pesnička Tanečnice z Lúčnice od ďalšieho priženilca do Lúčnice vznikla až o pár rokov neskôr. Jožo Ráž bol v tom ešte veľmi okúňavý. Veď aj ja! Pre okúňavosť som sa ženil tajne vo štvrtok ráno len za prítomnosti svedkov.
Slávny bratislavský klavirista, zakladajúci člen džezového orchestra Traditional Igor Čelko v roku 1966, promoval na inžiniera. Neskôr prerazil vo Švajčiarsku. Aj ako inžinier, aj ako klavirista. Bratislavu neprestal mať rád, hoci vtedy sa ešte okolo Slovenského národného divadla nemotal.
S legendárnym Traditionalom sme vystupovali už profesionálne v predstavení Večer pre dvoch v maličkej sále na poschodí Domu ZČSSP na nábreží. Ktosi nám prezradil, že na jednom predstavení vzadu sedel aj JUDr. Gustav Husák. V r. 1966 zrejme ešte mával voľné večery. Väzenie mal už za sebou, Pražský hrad pred sebou.
Prudko sme sa skamarátili s režisérom Jánom Roháčom, ktorý nás s Lasicom uviedol v pražskom divadle Semafor, a aby sme sa lepšie zoznámili, nakrútili sme na Kolibe v Bratislave veselohru Gigliho ária. Bola to naša spoločná prvotina a ani neviem, či ten film niekde niekedy premietali.
V roku 1966 som ako dramaturg Slovenskej televízie navštívil cirkus Humberto a rozhodol som sa nakrútiť krátky film o živote klauna. Inšpiroval ma vynikajúci rumunský klaun Ion Popescu, ktorý v cirkuse Humberto hosťoval. Na jeho návrh som sa presťahoval do maringotky na Centrálnom trhovisku a žil som s cirkusantmi.
V tom roku 1966 sa splnil môj detský sen: vo dne v noci som bol v cirkuse! Zaujalo ma, že klaun, ktorý v noci mával služby v cirkusovej maštali, hovoril so slonmi zásadne po maďarsky.
Z redakcie Mladej tvorby odišiel Miroslav Válek. Ten časopis v roku 1966 uverejnil poviedku istého Dušana Mitanu Monotónnosť a bol som chytený do jeho spisovateľských sietí! Stal som sa veľkým ctiteľom všetkého, čo potom napísal.
Za Petržalkou ešte stále bol ostnatý drôt na hranici so Západom. Dnešné generácie mladých Bratislavčanov si zadrôtovanú hranicu už ani nevedia predstaviť. Koncom tisícročia žime v nádeji, že ich nikto opäť nezadrôtuje.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
