1965 – V Bratislave ešte žijú skoro všetci kamaráti. Chodím sa pozerať na Ivana Mistríka ako Myškina v Dostojevského Idiotovi, chodím k bubeníkovi Kaizarovi na doma pálenú orechovku, chodím s Petrom Balghom do bytu Františka Krištofa Veselého. Chystáme pre neho televíznu revue Škandál v Melodias Banke (Veselý hrá dvojrolu – gangstra aj riaditeľa banky a spieva všetky svoje hity. V revue hralo všetko od branže, čo malo ruky a nohy.)
Po prvý raz zavítalo do Bratislavy pravé antické divadlo z Grécka (Piraikon Theatron) a zamĺknutí počúvame v origináli bedákanie antického chóru. Mráz mi chodí po chrbte pri spomienke na ten zvuk, ktorým chór oplakával Sofoklovu Medeiu. Aj slovenské bedákanie má svoju tradičnú úroveň, ale s gréckym bedákaním v origináli sa to nedá porovnať!
Na Kolibe začali nakrúcať film podľa novely Jaroslavy Blažkovej Nylonový mesiac a s Lasicom sme pre televíziu pripravili s režisérom Vrbom Prvé televízne balamutenie. V tom zábavnom programe s nami účinkovalo 12 najkrajších slovenských dievčat. Nepamätám sa, či sa už vtedy volila miss, ale všetkých dvanásť na to malo, aby sa ňou stalo.
Ešte fungoval parný kúpeľ v Grösslingu, kde sa schádzali aristokrati v montérkach každý štvrtok o dvanástej napoludnie. Tam – v pare, bohužiaľ, bez dievčat – sme debatovali o niektorých parapsychologických javoch socialistického zriadenia.
Po vojenčine som sa vrátil na VŠMU a diaľkovo som sa snažil školu dokončiť. Mojím najobľúbenejším profesorom bol scénograf Ladislav Vychodil. Školu sa mi skončiť nepodarilo, ale nedá sa povedať, že by som z toho chytil dáku traumu.
U šéfredaktora Janka Trachtu, ktorý bol tmelom bratislavskej intelektuálskej spoločnosti, sme obdivovali jeho pôvabnú ženu a dcérušky. V pracovni mal veľké akvárium, ktoré sme raz pokusne napustili vínom. Rybičky boli zatiaľ v exile kdesi v inej nádobe. Málokto sa môže hrdiť tým, že pil víno z akvária.
Za hustého sneženia sa k Dunaju na Malú scénu schádzali ľudia na premiéru Iľf-Petrovových Dvanástich stoličiek v Kiphardtovej dramatizácii. S Dančiakom, Labudom, Táňou Húskovou a ostatnými sme si s chuťou zahrali postavičky zo sovietskeho prostredia. Scéna predstavovala obrovský písací stôl, v ktorého šuplíkoch sme bývali.
Potom 9. decembra mi umrel strýko Jozef, otcov brat, ktorý vedel jediný z rodiny hrať na klavíri (ibaže bez nôt).
Z Bratislavy sa mohol človek dostať do západného zahraničia ešte stále len na dolárový prísľub. Tento nezmysel už našťastie dnešným generáciám nič nehovorí.
V roku 1965 som sa venoval hlavne Ďufke, múdrej fenke, ktorú som pritúlil ako pohodené šteniatko z ulice. Najprv som ju držal v pootvorenom šuplíku písacieho stola, neskôr sa Ďufka nasťahovala na gauč. Otec najprv nad spolužitím s potulným psiskom krčil nosom, ale postupne sa tí dvaja zblížili. Môj otec – podobne ako doktor Jajbolí – ovládal totiž zvieracie reči, a tak si mali spolu čo povedať.
V Bratislave ešte radostne fungovala Tatra revue, ešte žili Jožo Hanúsek, Hana Slivková, Michal Belák... Od klavíra nám mával Juraj Berzczeler, ktorý nám teraz občas zamáva z Austrálie. Môj osobný komik bol a je Jaroslav Ďuríček. Jeho monológy ma vedeli priviesť do absolútneho vyčerpania od smiechu.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
