Pani Veronika patrí k prvým predajcom Nota bene. Hlavná stanica sa stala jej predajným miestom v čase, keď sa pouličné časopisy prideľovali tam. Združenie Proti prúdu vtedy ešte nemalo vlastné priestory.
„Priviedol ma k tomu zať, bol len druhý, kto Nota bene predával, vraj nech si aspoň trochu zarobím,“ hovorí pani Veronika. „Pred rokmi to išlo lepšie, predajcov bolo málo a boli iba v Bratislave,“ spomína, ako si časopis kupovali cestujúci z iných častí Slovenska. „Teraz ho majú aj doma, tak prečo by kupovali tu.“
Skúsenosti s kupujúcimi má rôzne. „Také, akí sú ľudia. Jeden sa ma pýta, či nepotrebujem pomôcť, iný zase či sa nehanbím, že predávam.“
Pani Veronika má doteraz stálych kupujúcich, aj keď je na stanici už oveľa menej ako kedysi. Štyri roky totiž pracuje, práve si pribrala ďalšiu robotu na poobedie. Predtým ako sa zamestnala, prežila rok na ulici. Zmeny vo svojom živote spája s ľuďmi okolo Nota bene. „Pomáhala som im, chodila som na brigády a oni potom veľmi pomohli mne.“ Sociálni pracovníci jej našli pracovné ponuky aj bývanie, podporovali ju. „Cez úrad práce som si prácu hľadala štyri a pol roka, no ani jedno miesto upratovačky som nenašla. Mám už po päťdesiatke.“
S predajom Nota bene nekončí. „Budem na stanici aspoň cez víkendy.“ Pani Veronika hovorí, že už musí reálne rozmýšľať nad tým, čo by ešte mohla dokázať a čo nie, za dva roky ide do dôchodku. Jeden sen jej však ostáva – bývať tak, aby mala záhradu, kde sa môže paprať v zemi.
