BRATISLAVA. Časopis Nota bene vychádza už sedem rokov. Na ulici ho predávajú ľudia bez domova alebo takí, ktorým strata bývania hrozí pre nedostatok peňazí. Odkedy vyšlo prvé číslo, veľa vecí je inak. Menil sa obsah, po Bratislave pribúdali ďalšie mestá, v ktorých sa predáva, a mení sa aj pohľad spoločnosti na problém bezdomovectva.
Niektorí ľudia sa z ulice posunuli k inej práci, získali bývanie, iní predávajú už roky. Filozofiou časopisu je, aby si predajcovia pomáhali sami. Združenie Proti prúdu ich však podporuje rôznymi službami, ktoré za tú dobu spustilo.
Vietor časopisy rozfúkaval
Sandra Tordová z Proti prúdu hovorí, že všetko sa začalo preto, lebo niekoľkí študenti sociálnej práce chceli ako dobrovoľníci pracovať s bezdomovcami. „Možností bolo málo, niečo také robila len charita a sestričky Matky Terezy. Pomáhali sme vo výdajni stravy, ale pripadalo mi to nerovnocenné.“
Študenti objavili projekt No borders, ktorý ponúkal pomoc pri rozbiehaní pouličného časopisu. „Hľadali partnerov, ale nemohli nikoho nájsť a my sme sa im stále hlásili. Tak to s nami skúsili.“ Príprava trvala rok.
„Prvé číslo vyšlo v septembri 2001, v čase útoku na dvojičky. Časopis sme preto krstili až v októbri.“ Nemali vlastné priestory, Nota bene nosili na Hlavnú stanicu, kde si ho rozoberali predajcovia. „Vietor nám rozfúkaval časopisy, bolo to zúfalé.“
Všetko im sťažovali na úradoch. „Úradníci nám hovorili, že niečo také na Slovensku nepôjde, ale my sme to veľmi chceli. Nakoniec sme vždy stretli niekoho, kto pomohol.“ Od Starého Mesta dostali priestory na Karpatskej, kde výdajňa a ďalšie služby fungujú doteraz.
Kódex zakazuje alkohol
Ako rástol počet predajcov, zistili, že potrebujú viac. „Začínali sme so základným poradenstvom o práci, ubytovaní, ošetrení. Postupne sa na to nabaľovali ďalšie veci.“ Zamestnali sociálnych pracovníkov. Z bezdomovcov, ktorí sa zapojili do projektu Krištof, si 35 percent našlo a udržalo prácu. Podporu pri práci robia naďalej. „Niektorí ľudia majú také komplexné a zložité problémy, že prepadli zo všetkých sociálnych sietí. Stále hľadáme cesty, ako im pomáhať.“
Napríklad tým, ktorí predaj nezvládli, lebo nedokázali vydržať aspoň časť dňa triezvi. Kódex predajcovi zakazuje, aby časopis ponúkal pod vplyvom alkoholu. „Podporujú tak zaužívanú predstavu, že sami si nechcú pomôcť,“ hovorí Tordová. „Prečo im teda pomáhať? Pre niekoho môže byť popudom k zmene práve to, že sa o neho zaujímajú iní, aj keď jemu už na sebe nezáleží.“
Závislý človek, ktorý má domov a rodinu, je podľa Tordovej v inej pozícii – často má podporu rodiny. Dostane čas, tým má šancu rozhodnúť sa pre liečbu. Za ľuďmi, ktorí žijú na ulici dlhodobo, pravidelne prichádzajú terénni sociálni pracovníci. Je to prvý krok pomoci – kontakty, jedlo, šaty. Okrem nich je pripravený pomôcť aj spolupracujúci právnik a psychiatrička.
Nota bene tiež prispieva k tomu, že sa mení vzťah okolia k bezdomovcom. „Chceme ukázať, že aj medzi nimi sú vtipní, zaujímaví ľudia, ktorí majú čo povedať,“ hovorí Tordová. Vydali Bohumilý kalendár, v ktorom sa bezdomovci premenili na rôzne božstvá a nebeské bytosti. Vybrali sa na majstrovstvá sveta vo futbale ľudí bez domova, hrajú divadlo aj o svojich životoch.
Kedy je čas na zmenu
Niektoré tváre sa s časopisom na ulici objavujú celé roky. Tordová hovorí, že ľudia sa pýtajú, aký má teda predaj zmysel a či ich ešte podporovať. „Stále hľadáme hranice, čo všetko dokáže samotný predaj časopisu a aké služby potrebujeme doplniť.“
Pre krátkodobých bezdomovcov je predaj mostom do spoločnosti. Tí, ktorí sú na ulici dlhé roky, sa často zaseknú v množstve dlhodobo neriešených problémov. „Ťažko povedať, kedy už pre konkrétneho človeka nastal čas odísť.“ Niektorí potrebujú Nota bene na dva mesiace a nájdu si prácu. Iným sa to podarí po štyroch rokoch intenzívnej práce s nimi, ale potom je to stabilná zmena.
Ľudí, ktorí predávajú dlho, sa snažia individuálne motivovať, aby si vytvorili pracovné návyky. Prílišný tlak na urýchlenie procesu by mohol spôsobiť, že sa predajca prepadne ešte hlbšie a stratí aj to, čo už dosiahol.
Nota bene
Pouličný časopis pripravujú externisti. Nepíše sa v ňom len o bezdomovcoch.
BRATISLAVA. Rozhovory, príbehy, ľudské osudy, zápisky z ciest po cudzích krajinách, veľké fotografie – tak vyzerá tridsaťšesť strán pouličného časopisu Nota bene.
„Spolu nás je okolo dvadsaťpäť,“ hovorí jedna z nich. „Prvý deň v mesiaci časopis vychádza, vtedy už začíname pracovať na novom čísle.“ Rozdeľujú sa témy, prichádzajú články, ktoré zalamuje externý grafik a kontroluje korektor. Okolo 20. dňa v mesiaci ide časopis do tlače.
Každý si niečo nájde
„Ľudia ho čítajú celý mesiac, preto aj témy vyberáme tak, aby nešlo o aktuality, ktoré budú zaujímavé len pár dní. Každý by si tam mal niečo nájsť.“
Niektoré rubriky sú pravidelné, iné sa objavujú len občas. V Špiónovi na prvej strane sa predstavuje niektorý z predajcov. Nechýba niekoľkostranová téma.
Býva tu aj rozhovor s človekom, ktorého život či povolanie nie sú úplne bežné. Rozprávali už o sebe ošetrovateľ v zoo či nevidiaci spojovateľ telefónov.
Predajcovia píšu Pouličné blues. Uverejnením Príbehu o vážne chorých sa kontakt s nimi nekončí. Pomáha im občianske združenie Medzi nami, vzniklo, keď mnohí čitatelia ponúkali pomoc.
Prvé číslo predávali dvaja
Každý mesiac ho pripravujú externí prispievatelia a spolupracovníci. Väčšinou pracujú v iných médiách alebo študujú žurnalistiku.
Pred siedmimi rokmi začínali v uliciach Bratislavy predávať prvé číslo len dvaja predajcovia, bezdomovci. Teraz ich je okolo 160, zo 40 korún za predaný časopis im polovica ostáva. Časopis však nie je len čítanie o ich problémoch.
(dagu)
Niektorí ľudia majú také zložité problémy, že prepadli zo všetkých sociálnych sietí. Stále hľadáme cesty, ako im pomáhať. Sandra Tordová, občianske združenie Proti prúdu
Autor: Dagmar Gurová © SME
