Útulné nevestince
Inšpektor Šetaffy udržiaval priateľskú komunikáciu nielen s tante Rézy, ale i s jej dievčatami a aj pred bratislavskými lokálkarmi o nich hovoril dobrosrdečným tónom, nečastoval ich výrazmi ako štetka, fľandra či kurva (zjemnená atmosféra fin de siecle mala na neho celoživotný určujúci vplyv), ale vyjadroval sa o nich ako o dobrosrdečných zblúdilých dušiach.
Poznal ich životné i profesionálne príbehy od chvíle, keď začínali ako mladé pouličné vábničky, až kým neskončili s pohlavnou nákazou na venerickom oddelení Štátnej nemocnice v Bratislave alebo ako tuberáčky v niektorom tatranskom pľúcnom sanatóriu.
Len niekoľkým sa podarilo po čase uniknúť prísnej reguli remeselnej prostitútky, odsťahovali sa do mesta a svoju živnosť vykonávali už nie za vysvietenými oknami nájomných izieb, ale v intimite svojich bytíkov. A počas druhej svetovej vojny niektoré z nich prenikli so svojím sexuálnym tovarom až do najvyššej politickej a štátnej špičky slovenského štátu a stali sa dámami veľkého sveta.
Iné práve v tom čase, keď Podhradie ovládli stúpenci Karmasinovej Karpatendeutsche Partai, všetci tí hexelstuberi, odporní podkolienkari, opito vyrevujúci po krčmách Lieber Führer, zažili najhoršie časy. Vyhrážkami a násilím ich zahnali do nemeckého vojenského nevestinca a urobili tu z nich pravé sexuálne otrokyne.
Časť z tých, ktoré unikli tomuto osudu, sa pod vplyvom udalostí zmenila na tajné samaritánky – prichýlili židovských chlapcov, ktorí alebo unikli z transportov do plynu alebo len dezertovali z armády, zväčša z povestného šiesteho práporu, ktorý v šúrskych močiaroch pomáhal slovenskému štátu budovať novú Európu. Patrila k nim aj Malvínka z Dornkaplu.
Pokračovanie nabudúce
