1964 – Vo februári umiera Janko Borodáč, legendárna postava slovenského divadelníctva. Už sa nedožil našich text-apealov v bývalom Bristol bare, budúcom Divadle na korze.
V hoteli Devín sa na zájazde ubytovali Horníček a Kopecký, ktorí v tom roku dobyli Bratislavu predstavením slávneho Tvrďáka. Celé mesto bolo ešte dlho zoslabnuté od smiechu.
V kinách premietali West Side Story z USA a Lesné jahody zo Švédska. V tom roku som ešte stále bol počas plesovej sezóny levom tanečného parketu. Hrali hulahop a twist, ale mnohí muzikanti prepadli jazzu.
Na plese chemikov som robil garde slávnej chemičke Haničke B., ale už na MDŽ som kúpil za drahé peniaze živý orgován (v marci!) Zdenke K. Ako vojak, som sa chystal do civilu – ale mal som to v tom roku rozrobené na mnohých frontoch.
V rozhlase na Leninovom námestí (teraz Jakubovo) som pracoval pre redaktorku Kamilu Strelkovú a Júliu Kurilovú. Po príchode do civilu nás šéfredaktor Ján Trachta prijíma do zamestnania v televízii. V budove bývalej Tatra banky, kde vtedy sídlila televízia v plienkach, spozorneli: riaditeľ televízie sa volal Vrabec, kádrovník Mucha a zamestnanec Lasica. Vznikli prognózy: Vrabec zje Muchu, Lasica – Vrabca.
Začali sme chodiť na služobné cesty do Prahy. S hudobným redaktorom Jánom Melkovičom sme si kúpili po 99 Kčs vstupenky do Lucerny na koncert legendárneho jazzmana Louisa Armstronga. Sedeli sme v lóži a keď Satschmo vošiel s trúbkou a neodmysliteľnou bielou vreckovkou na pódium – rozplakali sme sa od šťastia ako malí chlapci. Jazz bola naša veľká láska.
V Bratislave zatiaľ Mimobratislavčania vo funkciách veselo búrali Staré Mesto. S prestavbou mali rozsiahle plány. Mizli kaviarne, kúpaliská, kiná... pribúdali panelové sídliská. Zo stredu mesta zmizlo Malé nádražie na Mlynských nivách, ale koľajnice, ktoré viedli voľakedy na most (a teraz neviedli nikam) tam ešte dlho trčali. Zmizla synagóga, zmizol lesný reštauračný areál s kolkárňou na Železnej studienke. Tam sme ešte stihli mať v roku 1964 pomaturitné stretnutie po piatich rokoch. Čašníci mali v areáli učňovskú školu, ktorú absolvoval môj brat Vojtech.
V tom roku zvýšilo mesto daň za psy, takže som mal ako obyčajný vojak čo robiť, aby som uživil svoju Ďufku. Ale Ďufka bola skromná, vyžili sme. Neskôr som mal kokeršpaniela Pedra, ktorý pil ako dúha. Rozoznal druhy vín a pil len vlašský rizling. Väčšinu dňa bol namazaný. Darmo – Bratislava bola ešte stále rajom vinárov. Viechy na Račianskej a Vysokej dožívali, ale ešte boli...
Po príchode do civilu som v októbri 1964 po prvý raz v živote moderoval módnu prehliadku v Dome lodníkov. Do Domu lodníkov sa chodilo tancovať na tzv. dunajské majáky. Všeobecne bolo známe, že tam chodia najkrajšie dievčatá z mesta. Boli to posledné roky mojej osobnej slobody.
Janko Borodáč už nechodil s nami nahý po parnom kúpeli v Grösslingu, Janko Boor sa oženil a prestal s nami hrať karty, Janko Solovič začal písať jednu hru za druhou, jediný Janko, ktorý sa nám v civile venoval naplno, bol hudobný skladateľ Janko Melkovič. Ale ja som koniec svojej mladosti trávil väčšinou v univerzitnej čitárni. Tam totiž chodili Janky. A môžem vám prezradiť, že Janky veľmi rady čítali.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
