1963 – Po baroch spievalo známe Vili trio Bez teba som ako loď, ktorej chýba lodivod... tak neváhaj, rúčku mi daj a so mnou poď!
Bol som vojak. Popýtať do tanca cudzie dievča v uniforme mi bolo žinantné. Chodiť do baru v civile (vojenčil som v Bratislave) mi bolo riskantné. Našťastie som ešte nebol taký populárny, aby ma v civile „lítačka” (vojenská polícia s páskou na ruke) spoznala a legitimovala.
Väčšinou som mal priepustku podpísanú na celú noc – ale v civile vojak prezenčnej služby chodiť vtedy nemohol. (V. U. S. nebol M. A. S. H.)
S Lasicom sme vo Vojenskom umeleckom súbore mali premiéru autorského kabaretu Poprava sa nekoná. Jazdili sme s orchestrom a baletkami po kasárňach celého Československa.
V Bratislave prenajal VUS Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, aby nás mali možnosť vidieť aj bratislavskí dôstojníci, poddôstojníci a vojaci. Počas predstavenia nás zvedavo sledoval z portálu náš profesor na VŠMU, známy Karol L. Zachar.
V tomto roku sme sa stačili objaviť aj v mesačníku Mladá tvorba – už s prvými poviedkami a dokonca esejou! Redakcia Mladej tvorby sídlila v kúpeľni bývalého britského veľvyslanectva na Štefánikovej ulici a bolo v nej veselo. Na Štúrovu ulicu sme chodili do redakcie Kultúrneho života a „peň“ klub zasadal v kancelárii dramaturgie SND na Gorkého.
Aj v Kryštál bare bolo veselo. Hore v jedálni, kde chodila bratislavská bohéma na fazuľovú polievku, sa zjavil už aj tatársky biftek. Spolužiačka z vidieka (teraz slávna herečka) si ho dala a rozčúlila sa, že jej priniesli surové mäso!
Dolu hral na klavíri Gejza Toperczer. Barmanka J. bola kamarátka. Keď nebolo za čo piť, položila mi pod pohár stovku. Tá stovka bola „otočená” aj zopárkrát. Ja som si pripadal ako pán a barmanka J. premyslene pracovala s obeživom.
Vo VUS-e sme dostávali relútum na stravu, takže prvý večer bolo za čo flámovať. Prvého apríla sme nadránom vyhlásili v kasárni poplach, lebo bol prvý apríl.
Pri telefonickom vyhlasovaní poplachu jednotlivým civilným zamestnancom a veliteľom sme použili také kódy, že sme skoro zapríčinili tretiu svetovú vojnu. Niektorí dôstojníci utekali z domu do kasárne pešo, lebo na svitaní ešte nechodili električky. V jedálni ich vítal transparent, ktorý sa nám neťažilo namaľovať: NECH ŽIJE PRVÝ APRÍL! HURÁ!
Vyfasovali sme za to týždeň basy „po službe”. Chodili sme „sedieť” do Kutuzovových kasární, pretože Vojenský umelecký súbor vlastné väzenie nemal.
Cestou sme sa zastavili v Kryštál bare alebo v Slovenskej pivnici, kde spieval Zdenko Sychra. Občas sme to vzali oblúkom okolo hotela Devín.
V bare hral Orchester Gustava Offermana a spievala tam naša veľká láska Zuzka Lonská. Pri klavíri sa tajuplne usmieval Tomáš Seidman.
Ale najpamätnejší bol v roku 1963 prvý filmársky ples v Tatra revue. Padal sneh a pred polnocou sa hostia z plesu vyhrnuli na ulicu: na ples prichádzali členovia jazdeckého klubu z Petržalky na živých koňoch! S Mišom Dočolomanským sme boli za mušketierov.
V tom roku som miloval jednu z jeho sestier ako kôň. Bola to čistá platonika. Rok 1963 – aj keď som ho prežil ako obyčajný vojak – bol pre Bratislavu neobyčajne nádejný a optimistický.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
