„Na petržalskom moste koľajnica rastie,“ spieva môj obľúbený spevák. Ja si nôtim miernu obmenu: pred Prístavným mostom v smere do Petržalky kolóna rastie.
Tentoraz ale naozaj rastie pre koľajnicu. Na ceste ostali jazvy po autách, ktoré akoby diaľnicu ani na chvíľu neopúšťali. Cestári opravujú priečne nerovnosti a trhliny.
Skúšku trpezlivosti podstupujem po krátkej prestávke. Len nedávno sa tadiaľto tiahol rad áut, ktoré sa zdržali pre opravy na moste. A opravovať ho budú znova. To, čo sa pokazilo na pravej strane, pokazilo sa aj na ľavej. V živote musí byť rovnováha.
Na obchvate sa však porušila už dávno. Áut je tu každý deň viac, ako môže zvládnuť. Osemdesiatka na tabuli je výsmechom. Aj bez nehôd a cestárov sa v určitých miestach ráno nejde rýchlejšie ako štyridsiatkou.
Nultý okruh je tak ako vytúžená Petržalka v nedohľadne. Chýbajú peniaze. Objavujú sa návrhy, odkiaľ ich vymámiť. Ale môžeme ich brať vážne?
Hrá nová pesnička, slová už nemením: „Toto je cesta do pekla.“ V aute ma ale nikto nepočuje.
