1962 – Moji rovesníci sa začínajú ženiť, mnohí promujú. Ja mám na VŠMU rektorský termín z nemčiny.
Nemčinárku od jedu skoro porazilo. Na skúške som preložil jednoduchú nemeckú vetu: Sťahovavé vtáky odleteli do južných krajín – ako vetu: Vlak vošiel do konečnej stanice. Mal som dopletené nemecké slovíčka, takže som zo skúšky vyletel.
Okrem mňa vyletel aj Slavo Záhradník, ale ten zasa z ruštiny. Ten mal dopletené v azbuke aj písmenká. Ruštinárka mu prikázala prečítať nahlas nápis: Miru mir! a Slavo ho prečítal ako Mupy mup! V tej chvíli pretiekol pohár povestnej ruskej trpezlivosti. Vyletel zo skúšky a keď zatváral dvere, chcel aspoň po rusky pozdraviť. Poklonil sa ruštinárke a povedal: Segódňa! To ju celkom vytočilo.
Na vysokej škole sme stačili spolu s výtvarníkmi vydať zopár čísel satirického časopisu 300 hrmených, ktorého zopár exemplárov sa zachovalo. Časopis bol okamžite zakázaný, lebo z neho vysvitlo, že neveríme ani Marxovi, ani Engelsovi.
Televízne štúdio sa nasťahovalo do synagógy na Rybnom námestí pri Dunaji. Na tom námestí bola aj Pivovarská reštaurácia, aj trh, aj všeličo iné. Celé námestie potom zmizlo, pretože mestský výbor komunistickej strany prišiel na to, že to námestie stojí rovno na budúcej spojnici – diaľnici Madrid – Štokholm.
Pre túto geniálne vymyslenú skratku cez Bratislavu zbúrali najkrajšie zákutia podhradia – konzervatórium, Rybné námestie, synagógu, vyzeralo to tam 20 rokov po vojne, ako keby Staré Mesto bombardovali včera.
Ústnym podaním sa vždy rozšírilo, čo idú zajtra búrať a my sme si to išli rýchlo odfotografovať. Neviem, kde na svete by sa našlo ešte jedno také hlavné mesto, kde by si obyvatelia mesto búrali a všetko to každý deň húževnato fotografovali.
V júni videl vypredaný bratislavský hradný amfiteáter estrádny program s Orchestrom Siloša Pohanku a mexickým triom Los Gallos, ktorý konferovali Lasica a Satinský.
Bolo to naše prvé vystúpenie pod šírym nebom a pred tisícovým davom. Oproti sebe sme okrem obecenstva videli mohutné zrúcaniny Bratislavského hradu. Vtedy sme ešte netušili, aká mocná a nedobytná bašta demokracie bude z toho istého Bratislavského hradu koncom tisícročia!
V roku 1962 bolo horúce leto, ľudia čakali spotení na električky, aby sa čo najskôr dostali na Tehelné pole. Do ampliónov na kúpalisku púšťali denne dobový šláger v podaní Jozefa Krištofa Ó čo s ňou, s nervóznou našou famíliou?
Nastala jeseň a my sme narukovali do kasárne na Škovrančej ulici. Vojenský útvar bol umelecký a hral sa tam biliard na dobrej úrovni. Bratislava svojich umelcov rozmaznávala. Na kasárenskom dvore sme mali poradový výcvik (vľavo vbok!, vpravo vbok!, čelom vzad!).
Po tom, čo pred rokom jeden vojak (v civile husľový virtuóz) odstrelil pri výcviku puškou kapitánovi malíček, nám náboje vo VUS-e neprideľovali. Naším mazákom bol operný basista Juraj Šomorjai, ktorému by som chcel touto cestou poďakovať, že nás nešikanoval.
V roku 1962 sme ako vojaci nemali Vianoce. Utešovali sme ostatných vojakov základnej služby v Sabinove. Takže vlastne ani neviem, či v tom roku na Vianoce snežilo.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
