Útulné nevestince
Inšpektor Jozef Šetaffy, známy z neskorších rokov na Vydrici a v bratislavskom podsvetí ako Lietajúci inšpektor, prežil svoje policajné začiatky v českej časti monarchie.
Pressburg, Pozsony či Prešporok bol mestom, ktoré stálo v tom čase mimo lesku rakúsko-uhorských metropol hriešnej lásky. Mesto na Dunaji, vtedy ešte skutočne krásne modrom, malo ráz pokojného, idylicky pôsobiaceho a starobylosťou dýchajúceho sídla, v ktorom sa žiadny salón lásky nemohol rovnať tým viedenským či peštianskym.
A vlastne tu ani neboli salóny oplývajúce plyšom, krištáľovými lustrami, veľkými brúsenými zrkadlami a ponúkajúcimi delikátne a občas aj veľmi chúlostivé služby, ktoré sa aj v prostredí predajnej lásky vnímali ako obzvlášť hriešne.
Monarchistický Prešporok ponúkal len útulné nevestince na Floriánskej, Šťukovej a Oeserovej ulici. Neskôr, v tridsiatych rokoch sa o nich už v policajných hláseniach písalo len ako o bordeloch, strediskách remeselnej či nelegálnej prostitúcie a semeniskách pohlavných chorôb. Známybratislavský kaviarnik, prenájomca slávnej Cafe Štefánia Béla Hackenberger sa v rozhovore so mnou o nich vyjadril už len ako o „primitívnych verejných domoch“, kde prostitútky sedia v oknách pri sviečkach, majú holé prsia a za nimi vidno rozostlanú posteľ.
Ale kým sa dostaneme v tomto rozprávaní až k tým rozostlaným posteliam, bližšie spoznajme niektoré z remeselníčok. A tak sa vráťme k inšpektorovi Šetaffymu a nazrime do nevestinca tante Rézy. Bol menej na očiach, na už k Hradu sa šplhajúcej Oeserovej ulici, v jednoposchodovom dome, zvonku trocha ošarpanom, ale vnútri útulnom a pohodlne zariadenom.
Pokračovanie nabudúce
