BRATISLAVA. Tento rok sa celé korunovačné slávnosti zmestili do jedného dňa – Ferdinand II. sa stal kráľom, ľud sa zabavil na jarmoku a sledovaním hrôz ničivej vojny či hromadnej popravy. V horúčave, aká býva uprostred leta, sa hrdinami stali herci aj diváci.
Hlavné námestie, na ktoré neúprosne pražilo slnko, bolo plné už okolo druhej. Dav sa nedočkavo tiesnil v provizórnom hľadisku.
Onedlho záujem divákov upútali zvuky bubnov, prichádzali šlachtici, dvorné dámy, vojaci s mušketami, mečmi, kopijami a medzi nimi budúci kráľ.
„To je živý kôň?“ domáhalo sa odpovede malé dievčatko. „A kde zmizol kráľ?“ riešil ktosi dôležitejšiu otázku. „On bol asi ten človek na koni.“
Ťažké bremeno
Úvahy vyriešil začiatok obradu, kde sa kráľ v slávnostnom obleku jasne vynímal medzi mužmi cirkvi. Upozornili ho, že kraľovanie je ťažké bremeno, úloha plná úzkosti. Kráľa tiež vyzývali, aby chránil vdovy, siroty a slabých, ničil nepriateľov. Počas obradu sa spievalo v latinčine, kráľ si pred poddanými neváhal ľahnúť na zem, dodržať musel zložitú choreografiu.
Na pódiu akoby sa však odohrávalo ešte jedno predstavenie. „Ktosi tam strašne fučí,“ smiali sa prekvapení diváci. Mikrofóny prenášali ťažké povzdychy a tajuplné pokyny: „Ideš dopredu, keď sa vráti, hneď korunu, “ ozýval sa šepot. Občas naopak nebolo počuť, čo hovorí kráľ a cirkevní hodnostári.
Hrdina v horúčave
Konverzácia v hľadisku sa najčastejšie týkala horúčavy. „Chudák kráľ, musí mu byť veľmi teplo,“ ľutovali Ferdinanda II. – Maroša Kramára, dve staršie ženy. „Taký je naobliekaný a ešte mu pridávajú,“ komentovali, keď si navliekal ťažký plášť. „Je kráľ, tak musí vydržať,“ vyhlásil muž z vedľajšieho hlúčika.
Ľudia na námestí sa pred slnkom chránili dáždnikmi, nad hlavou si držali noviny, ovievali sa vejármi. Kráľovi musela stačiť koruna. Z trónu neohrozene zostúpil medzi jasajúci ľud.
Niektorí vyčkávali, aby sa s kráľom mohli odfotiť či podať mu ruku, iní sa už začali pretláčať na Hviezdoslavovo námestie, kde mal program pokračovať. Tam sa v tlačenici ozývala nemčina, poľština, španielčina a hlavne angličtina. Hviezdoslavovo námestie totiž zaplavili írski futbaloví fanúšikovia v zelených tričkách.
S fanfárami cez Dunaj
Na korunovačnom pahorku kráľ pasoval najudatnejších šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy, zložil prísahu a so sprievodom sa vybral cez Dunaj. „Pekné predstavenie to bolo,“ hovorili si starší manželia. „To by mohli aj každý týždeň dávať.“
Sprievod, ktorý nasledovala obrovská skupina ľudí, sa po Starom moste vybral do Petržalky. „Vidíš ten piesok na druhom brehu? Tam asi pôjdu do seba, bude boj,“ vysvetľovala babka vnúčikovi.
Vojaci spolu s kráľom si však vybrali miesto na nábreží blízko mosta. Boje museli počkať, kým si trochu oddýchli. „Je nám veľmi teplo,“ sťažovali sa obrnenci aj dámy v dlhých róbach. „Prečo vám nedali letné šaty?“ vyzvedali okoloidúci.
Vojna a poprava
Na ukážky z hroznej vojny, ktorá prebiehala v 17. storočí, už nevyčkali všetci. Tí, čo ostali, však nahlas prejavovali nadšenie. Dozvedeli sa, ako sa vtedy narábalo so zbraňami, ako sa bojovalo.
Večer znova na Hviezdoslavovom námestí prebehla symbolická poprava, tak ako kedysi na Staromestskom námestí v Prahe. Nestínali sa hlavy, ale konáre. Celú slávu zakončil ohňostroj.
|
Maroš Kramár najprv so sprievodom prešiel od Hradu až na Hlavné námestie, potom si ako Ferdinand II. vytrpel – v horúčave musel vydržať dlhý ceremoniál. OLIVER FILAN |
