Remeselníčky lásky
Na sklonku panovania „cisára pána a jeho rodiny“, v doznievajúcom zjemnenom vkuse epochy fin de siecle sa o nich hovorilo ako o dámach najstaršieho remesla a miesta, kde sa mu oddávali, sa honosne nazývali salónmi lásky. Tie pravé, žiariace v plnom lesku, z ktorých sa šírila dráždivá vôňa hriechu a omamovala zmysly mužov tak, až strácali všetky zábrany, súdnosť a často i celý majetok, existovali predovšetkým vo Viedni a v Budapešti.
Povestné a pre bohatých prešporských mešťanov rýchlo dostupné boli viedenské kaviarne, najmä slávna Café de l'Hôtel National – kaviareň „nocí a žien“. Ovzdušie hriechu bolo v tom čase prítomné v nóbl salónoch, mondénnych kaviarňach aj v hostincoch a putikách, odkiaľ do noci zaznievali slávne viedenské valčíky i české polky, maďarský čardáš, poľská mazúrka, a najmä mladými tanečníkmi obľúbený „lepák“ – ländler.
A tomu najľudovejšiemu živlu dominoval Práter „s hlbokými tunelmi zelene, s hustými šumivými oblakmi korún stromov a Wurstelprater, plný zábavných podnikov, tingl-tanglov, dračích dráh. A tanečné lokály mali dokorán poroztvárané dvere,“ píše Štefan Graf v novele Nábrežie Františka Jozefa. Sám spoznal Práter ako mladý tovariš, Tido Gašpar zasa ako rovnako mladý námorník, a s nimi stovky iných mladých Slovákov i Čechov, ktorí tu slúžili ako dragúni či infanteristi.
Táto chasa, spomína Graf, „sa zabávala v tanečných lokáloch Prátra pri šramli a pive spevom a tancom: Slečna Máry, slečna Berta vyšli sobě na špacír...“ Špacírka sa skončila stretnutím so švárnymi kanoniermi, s ktorými obe slúžtičky zamierili do tônistých alejí Prátra. Gráf ho označil za Bolonský lesík Viedne, teda za miesto ako stvorené na hriešne dobrodružstvá lásky. Pokračovanie nabudúce
