ákoch a mokasínach na lov.
Bratislava v tých mierových časoch žila čulým nočným životom. Pod Carltonom sa tancovalo v Lotose, na Ulici Československej armády otvorili Kryštál bar, kde sme začínali fazuľovou polievkou a pokračovali džin-fissom, šampanským a zbesilo sme tancovali popocatepetel-twist.
Na jar, keď všetko rozkvitlo, sa dobre v noci dýchalo na Hviezdoslavovom námestí – vo vinárni Park. Bola na prvom poschodí, vonku kvitli gaštany – okná boli pootvárané, príjemne sa hulákalo do noci. Okrem vinárne Park som rád chodil na jar do divadelného klubu v Centrál pasáži – tiež na prvom poschodí. Až teraz po rokoch si uvedomujem, koľko flamendrami zabývaných priestorov zmizlo zo stredu mesta. Vznikajú nové bary, ale ešte nemajú patinu. Sú studené.
Za letných večerov ešte jestvoval filmový amfiteáter na hradnom kopci. Davy sa valili v noci z prvých širokouhlých filmov. Všade po meste postávali hlúčiky mládeže, nikomu sa nechcelo ísť spať. Dlho trvalo, kým mesto pochopilo, že aj v noci môže vypuknúť hlad a zjavili sa prvé nočné pouličné stánky s pečenými klobásami.
Roky sme jedli na ulici pod Luxorkou pri sporiteľni. Ten nočný život nebol zdravý – ale my sme sa obetovali, aby sme svetu dokázali, že v Bratislave je v noci čulo a že sme svetové veľkomesto.
V roku 1959 som zmaturoval. V ten večer som chcel vyraziť s jednou prítulnou maturantkou do ulíc, ale darmo som vypiskoval pod oknom internátu. Ona nezmaturovala. Napísala v písomke slovo mamička s tvrdým y – „mamyčka“. Sami uznáte, že ju nemohli nechať zmaturovať. Bola krásna, len gramatika jej robila ťažkosti.
V ten večer pod oknami internátu som si uvedomil, že to so ženami v živote nebudem mať jednoduché. Ale úroda dievčat na bratislavských kúpaliskách bola v roku 1959 bohatá. Nesmelo sa prebíjali na mestské kúpaliská bikiny. Natrvalo sa zahniezdili na opálených telách Bratislavčaniek až v šesťdesiatych rokoch – a môžem vám povedať – tie roky stáli za to.
Ešte stále sa tancovalo aj na druhom brehu Dunaja v Au Café, hudba hrala aj U Albrechta na Červenom kríži, len hradnú vináreň renovovali spolu s hradom celé desaťročia. V plesovej sezóne ešte stále bol na prvom mieste Cigánsky ples v Redute. Taká bola tradícia. Ten bol najelegantnejší a bola na ňom najlepšia nálada. Boli plesy aj v PKO, v hoteli Devín, v Carltone, ale tomu cigánskemu v Redute sa nijaký nevyrovnal. Vnútrajšok Reduty bol ešte stále taký ako za starých čias – akurát herňu hore zrušili. Po desaťročiach okupácie Reduty aerolíniami herňu v novodobých dejinách Bratislavy obnovili – tentoraz už v štýle Las Vegas.
Stužkovú sme mali v reštaurácii Perlička, kde je teraz detský butik. V triede nás bolo len sedem chlapcov – dievčatá boli v obrovskej presile – tak sme museli prizvať maturantov zo strojárskej priemyslovky, aby sa dievčatá nesťažovali.
V tých časoch stála stužková každého žiaka neuveriteľných 80 korún (v tom už bolo aj pohostenie pre profesorov!) Lacno sa žilo koncom päťdesiatych rokov.
Pokračovanie nabudúce
