VAJNORY. túrneho programu. Dnes už funguje všetko inak, hoci Vajnory sú stále časťou Bratislavy, ktorá má k dedine najbližšie.
„Sme dedina v meste a aj ňou chceme zostať. Máme šťastie, že sme si ju zachovali,“ hovorí starosta Ján Mrva. Slávnosti tu obnovili pred piatimi rokmi. Mrva hovorí, že ako pripomenutie toho, čo tu stáročia bolo. „Nie sprofanovanej tradície žatvy za komunizmu, ale tej úplne pôvodnej.“
Hlavná Roľnícka ulica pripomínala korzo, pred bránami do dlhých úzkych dvorov sa rozložili trhovníci a typické jarmočné zábavy. Medzi stánkarmi a stovkami áut sa prechádzali tetky i mládež v krojoch, hrala hlavne dychovka a rozvoniavali lokše s husacinou. Mnohí si dávali zabaliť aj domov. „Z tej kačky,“ ukazovala predavačke pani, ktorá už v igelitke mala zo dve cigánske.
Ďalší záujemcovia boli ochotní stáť aj dlhšie, aby domov doniesli čerstvý trdelník. Ten stánkari točili a piekli nad ohňom pred očami Vajnorčanov. „Hmm,“ otŕčal gamby po chvíli pozorovania starší obyvateľ. „Aspon mu neni zima!“ okomentoval miestnym tvrdým nárečím a pobral sa ďalej. Počas dňa totiž niekoľkokrát spŕchlo, navečer sa ochladilo.
Vrcholom programu bolo meranie dožinkového závinu, koláča typického pre Vajnory. Plnka bola ľubovoľná, samospráva a sponzor programu miestne gazdinky už týždne dopredu povzbudzovali aj tým, že prispeli aspoň tukom na pečenie.
Koláče merali spolu 15,42 metra, po rozkrájaní z nich mohli miestni ochutnať za päť korún (0,17 eura). Výťažok z predaja Vajnory použijú na pomoc škôlke na Koniarkovej ulici.
