O erotickom vábení – príbehy z prvej i druhej ruky
Druhý príbeh mi poskytol Ing. J. v tejto podobe: „Bolo to počas prechodu frontu v apríli 1945, keď som spolu s matkou a bratom býval u známych na Holubyho ulici.
Vedľa bývala rodina známeho advokáta, ktorý mal veľkú vilu a sedem rozkošných dcér a jednej z nich som po večeroch chodil kurizovať. Keď front prešiel a mesto bolo plné Rusov, ubytovalo sa v advokátovej vile niekoľko štábnych dôstojníkov. A raz večer jeden z nich prišiel k domácim, že chce bárišňu, a preto si berie jednu z ich dcér na noc k sebe.
Viete si predstaviť, ako sa celá rodina vyplašila. Bol som pritom náhodou i ja, tak som si dodal odvahy a začal som dôstojníka prehovárať, aby to nerobil, že je to vážená rodina, že by to dievčatám pokazilo v meste povesť a podobne. Ale on len, že chce na noc bárišňu. Tak som mu povedal, že ja ho zavediem na také miesto, kde je bárišní plno!
Myslel som, samozrejme, na Vydricu. Povedal som mu, čo je to za miesto a že je to na druhej strane kopca, pod Hradom. A on zavolal dvoch svojich sluhov, aby išli so mnou a doviedli mu jednu z tých vydrických bárišní. A že poklusom.
Tak sme vyklusali k Hradu a odtiaľ tými chodníkmi a schodmi sme prešli na Vydricu. Ale tam bolo pri bárišniach všade plno ruských vojakov. Práve totiž stavali pontónový most cez Dunaj a tak mali tie bárišne s nimi hody.
Povedal som si ale, že musím nejakú voľnú pre dôstojníka za každú cenu nájsť. Nestihol som sa ani po nej začať obzerať, keď tí dvaja vojaci, čo išli so mnou, objavili na ulici bicykel.
Hneď začali vykrikovať: Mašinka, mašinka! Zabudli na hľadanie bárišní, zobrali mašinku a aby sme sa vrátili. Vysadli na bicykel a ja som musel klusať za nimi. O chvíľu sme ale boli v kopci, museli zosadnúť z bicykla a mne ho dali tlačiť.
Náročky som ich vláčil po tých uličkách hore-dolu, len aby sme prišli naspäť čo najpozdejšie.
Keď sme sa vrátili na Holubyho, bola už skoro polnoc, ten dôstojník medzitým našťastie zaspal a na druhý deň ho niekde odvelili.
Tak som pomohol uchrániť česť jednej rodiny pred našimi osloboditeľmi. Rád si na to spomínam, ale moje meno tam neuvádzajte. Nemám sa za čo hanbiť, ale nechcem, aby som bol spomenutý v súvislosti s Vydricou.“
Pokračovanie nabudúce
