1958 Začiatkom tohto roku som ešte netušil, ako hlboko sa dá mravne klesnúť. Ale na lyžiarskom zájazde ma nachytala v noci slovenčinárka na dievčenskej izbe a dostali sme všetci trojky z mravov! (Dievčatá len dvojky, lebo ony v tom lietali nie vlastnou vinou.)
V očiach celého ZRPŠ (združenia rodičov a priateľov školy) som sa stal najväčším nemravníkom učiteľského ústavu. Zaujímavé, že v očiach dievčat nie. Naopak, odkedy som mal trojku z mravov, začali o mňa prejavovať záujem aj tie najslušnejšie! Ponúkali mi svoje desiate, a podaktoré – poviem otvorene – aj oveľa viac.
Tvárili sa pritom, že si chcú len zaflirtovať, ale ja som im videl do karát, pretože som ako predseda školského výboru ČSM mal prístup k ich kádrovým materiálom. Lenže keď som dostal trojku z mravov, zbavili ma funkcie, vzali mi kádrové materiály a tak si so mnou dievčatá robili, čo chceli.
Zdalo sa, že klesnem až na samé dno. Zachránilo ma umenie. V tom istom roku 1958 sa podarilo Bratislavčanom vytvoriť elitné družstvo recitátorov pre celonárodné kolo na Hviezdoslavovom Kubíne a tam už išlo o samé veľmi mravné umelecké záležitosti.
Milan Lasica recitoval Hviezdoslavove Krvavé sonety, Zuzka Jariabková Zuzanku Hraškovie, Cyril Valšík, Ľudka Ďurčeková vlastnú tvorbu, pridali sa Karol Strážnický, Lucia Popová a ďalší gymnazisti. V Dolnom Kubíne na Orave zaviala víťazná zástava Bratislavy. Prebili sme v umeleckom prednese všetky recitátorské esá z Liptova, Oravy a Turca.
Dá sa povedať, že rok 1958 bol rokom zrodu silnej hereckej generácie, z ktorej mnohí doteraz trčia v Slovenskom národnom divadle.
Namiesto nemravností sme s Božidarou Turzonovou nacvičili rozprávku Slávnosť v lese, kde ona hrala kunu a ja škrečka. Lasica vtedy ešte nezacítil svoju ideálnu príležitosť uplatniť sa medzi lesnými zvieratami a tak s nami nebol na festivale v Šrámkovom Písku.
V roku 1958 chodila po svete populárna dvojica z Moskvy – Bulganin a Chruščov. O dvojici Lasica a Satinský sa začne hovoriť až na budúci rok. Poznali sme sa síce, boli sme spolu víťazmi Hviezdoslavovho Kubína 1958, ale zatiaľ sme neboli dvojica. Na rozdiel od nás boli Bulganin a Chruščov v tom čase už renomovaní a mali svoj vyhranený štýl.
V bratislavskej kaviarni Reduta pri Dunaji začal organizovať Janko Meravý džezové matiné, ktoré sa preslávili pod názvom Zväzácke predpoludnia, Braňo Hronec hral na klavíri skoro lepšie ako Oscar Peterson, nedostižná džezová hviezda rokov päťdesiatych.
Predpoludnia organizovali architekt Peter Havaš (harmonikový virtuóz), džez hrali Miloš Jurkovič, Gusto Riška, pri bicích sedel večne rozosmiaty Paľo Polanský – nová veľkomestská generácia slovenského džezu a poézie bola na svete.
V roku 1958 sa to ešte len celé rodilo, schádzalo, bublalo... Z kaviarne Reduta sa všetci aj s obecenstvom presťahovali do priestorov Tatra revue. Zväzácke predpoludnia, ktoré vymyslel, organizoval a radostne viedol Janko Meravý, boli na svete.
Pamätníci by mali tomuto telesne ťažko postihnutému človeku postaviť v Bratislave pomník. Tento vynikajúci funkcionár nás v roku 1958 nasmeroval priamo na dosky, ktoré znamenajú svet.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
