Pre mňa naozaj takým cez ružové okuliare detstva bol. Až do neskorej jesene som si viackrát denne odskočila zaplávať do Štrkoveckého jazera – vtedy ho ešte bagrovali a čistili. A svoju mamu som ustavične privádzala do zúfalstva roztrhanými pančuchami – lebo jazero ešte obklopoval lesík s neodolateľnými stromiskami. A vôbec, široko-ďaleko ich bolo toľko, že keď som plakala nad rozbitými kolenami, mohla ma mama upokojovať slovami: „Dýchaj, zhlboka dýchaj.“
Stromy totiž ešte (i dávno) predo mnou zvládli predýchať ružinovskú kablovku, rafinériu Apollo, Dynamit Nobel, ba aj Slovnaft. Teraz už toho predýchajú len veľmi málo, lebo ich len veľmi málo ostalo. Čiže Ružinovčania majú prím v ochoreniach dýchacích ciest.
Ja už svojim deťom nehovorím, aby dýchali zhlboka a denne v byte utieram cementový poprašok. Pätnásť rokov totiž žijem na stavenisku. Mám plné pľúca stometrovej Glórie, exkluzívneho Rozadolu a komfortného Universa. To všetko dokázali investori natlačiť len na pár metrov mojej ulice. Čo potom celý „lukratívny“ Ružinov?
Som však presvedčená, že samotní investori si na ružiach ustlali kdesi inde.
