Po bratislavskom korze sa prechádzala mládež. Stalinova socha ešte stála na svojom mieste, hoci sa v Moskve konal legendárny XX. zjazd komunistickej strany a Chruščov zverejnil legendárne zverstvá generalissima Stalina.
Nič netušiac sme šli na školský výlet na Balatón a do Budapešti. Prežili sme ho len náhodou. Počas nášho výletu vypukla v Maďarsku protisovietska revolúcia. Po Budapešti viseli na stĺpoch komunisti a tajní policajti! Pol roka mi bolo zle od žalúdka, hoci som nestraník. Sovieti neposlušnú Budapešť vybombardovali.
V roku 1956 boli nepokoje aj v Poľsku. Nečudo, že znervózneli aj bratislavskí komunisti. Pred hlavnou poštou hliadkovali po zuby ozbrojení vojaci.
Bratislava zostala zdanlivo apatická. Televízia ešte nebola. Svet sa o hrôzach v hlavnom meste Maďarska dozvedal len z rádia. Počúvali sme výzvy o pomoc. USA a OSN sa ani nepohli. Ešte nenastúpil v Amerike na post prezidenta herec a v Ríme za pápeža Poliak.
O poschodie vyššie v budove našej pedagogickej školy bola pedagogická škola s vyučovacím jazykom maďarským. Tí vyhlásili hladovku, prišli do školy s čiernymi páskami na rukáve. Do školskej jedálne vtrhli civili z ŠtB. Školu obklopili policajné tatraplány. Vzduch bol temer nedýchateľný. Komunisti sa potili od strachu.
Bratislavskí študenti usporiadali po prvý raz pestrý alegorický karneval. V sprievode bolo plno „protištátnych” nápadov, masiek, ľudia na chodníkoch sa dobre zabávali.
Na prievan slobody doplatili v roku 1956 mnohí vysokoškoláci. Kádrové oddelenia zapracovali. Študenti leteli z fakúlt, len sa tak po nich zaprášilo. V tom roku sa objavila v Bratislave budúca vážená bulharská menšina. Todor Živkov nepúšťal deti z dobrých bulharských rodín študovať na Západ a tak dorazili do Bratislavy cez rozstrieľanú Budapešť naši budúci bulharskí bratislavskí doktori.
Študovali tu medicínu, priženili sa a Bratislava z nich má samý osoh. Za všetkých sa chcem poďakovať MUDr. Dimovi Dimovovi, vynikajúcemu urológovi, že sa tu usadil. V roku 1956 začal v Bratislave čulý život bulharskej enklávy. BratislavskíBulhari boli čulí aj dovtedy. Ich zeleninové záhony pri Malom Dunaji rozvoniavali až po Viedeň. Ale od toho roku sú čulí aj v medicíne, architektúre a ja im za to v mene starých Bratislavčanov ďakujem.
Ani bratislavský futbal bez MUDr. Božina Laskova by nebol na takej vynikajúcej úrovni. Dával „anglické” góly hlavou (výskok, lopta štrajchne o hlavu a padá do vinkla!) Hral lahôdkový futbal a napísal o bratislavskom futbale – ako jediný futbalista okrem Vičana – knihu!
V roku 1956 som začínal v školskom rozhlase ako spíker. Pred vyučovaním som si v riaditeľni zapäl rádio Tesla a päť minút som ohuroval spolužiačky rôznymi rečami.
Doteraz som vďačný pani riaditeľke Václavíkovej, že mi to dovolila. Do našej školy chodilo 400 dievčat, takže bolo koho ohurovať. Chlapcov nás bolo sedem. Preto je v Bratislave tak málo učiteľov a tak veľa učiteliek.
Možno – keby sa dala z učiteľstva uživiť rodina – boli by aj učitelia. Takto sme museli ísť s Petrom Debnárom za hercov, lebo v roku 1956 ešte neboli súkromné banky. Tie platia vraj najlepšie. Ale v roku 1956 najlepšie platilo heslo: Drž hubu a krok!
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
