Pravý „prostituční ráj“ podľa sťažnosti posádkového veliteľa Miloša Žáka však nastáva až s príchodom súmraku a v nočných hodinách.
„Procházejí se tam kromě pouličních děvčat i jiná podezřelá individua, ktorá častují obyvatele důstojníckych domů provokačními poznámkami, takže samotným dámám jíti bez doprovodu domů je vyloučeno. Velmi často se stáva, že obyvatelé domu zastihnou ve výklenku domovních vrat prostitutky při vykonávání pohlavního styku. Zvláště často se to děje ve dveřích posledního domu ve Škovránkové ulici, nachádzejíciho se u četnické zahrady. U dveří všech domů válí sa ráno použité ochranné prostrědky, které maličké nevědomé děti sbírají a s nimi se hrají“.
Stažnosť veliteľa bratislavskej posádky poslali z policajného riaditeľstva na vedomie nám už dôverne známenu Zboru uniformovanej stráže so žiadosťou urobiť vhodné opatrenia.
Ak ich aj polícia urobila, neboli nijako účinné, keďže ešte o päť rokov neskôr, 6. júla 1940 sa, teraz už nie medzitým odsunutý český generál Žák, ale Správa činžových domov pre vojenských gážistov na Škovránkovej 1 A a 1 B , znova obracia na Policajné riaditeľstvo v Bratislave so žiadosťou o „láskavé zakročenie“ proti tomu, čo sa deje na vedľajšej prázdnej parcele, „na ktorej sa od časných večerných hodín do neskorých večerných hodín prevádzajú milostné obchody, a to tak nápadne a nehanebne, že dôstojníci obývajúci protiľahlé byty sú nútení mať stále uzavreté okná na ulicu, aby ich rodiny, zvlášť deti, nevideli tieto hanebné činy“.
Zostáva nám v tejto kapitole už iba odpovedať na otázku: Prečo bola Vydrica zároveň takým neodolateľne vábnym miestom vtedajšej Bratislavy?
Pokračovanie nabudúce
