1953 Okrem Stalinovej sochy na Stalinovom námestí (teraz Nám. SNP) bola na každej školskej chodbe Stalinova busta. A v marci učiteľ národov, priateľ kolchozníkov a robotníkov umrel. Pri jeho buste na každej školskej chodbe stála čestná stráž žiakov-pionierov. Striedali sme sa po pol hodine.
Celá Bratislava bola preukrutne smutná, podaktorí plakali úprimne. Nám žiakom tragickosť tohto skonu akosi nedošla. Stál som pol hodiny pri buste v pionierskej šatke, chodba bola prázdna – všetci boli v triedach.
Čo robiť pol hodiny pri buste? Mal som plné vrecká tekvicových jadierok a tak som si ich lúskal. Hrmavica nastala pri výmene stráží. Okolo busty a okolo mňa bolo plno šupiniek z jadierok. Bola to moja prvá politická hrmavica. Ocitol som sa v nej úplne neuvedomele. Ako keď v jednom Chaplinovom filme zdvihne mestský tulák z cesty červenú handru a chce ju vrátiť na korbu auta, z ktorej spadla. Máva červenou handrou za autom a za ním sa začnú zvíjať šíky pracujúceho ľudu – pochodujú za červenou handrou a tulák nič nechápe, aj keď sa stal vodcom pouličnej demonštrácie.
Vzápätí po Stalinovi – ešte v marci – umrel aj prezident Gottwald. Jeho tučná žena Marta vykrikovala, že ho v Sovietskom zväze zavraždili, takže ju museli stiahnuť z obehu tiež.
Nový prezident, človek s neuveriteľne veľkými ušami, súdruh Antonín Zápotocký vyhlásil v rozhlase, že žiadna peňažná mena, o ktorej sa povráva, nebude. To povedal do rádia v nedeľu večer a v pondelok ráno bola peňažná mena 1:50.
Všetci, ktorí mali peniaze, ich v utorok už nemali. Naša rodina patrila medzi mnohé komunistami surovo ožobráčené rodiny v Bratislave. Otec, bývalý kaviarnik, predával v suterénnej predajni na Kolárskej ulici zemiaky. Občas som ho ida zo školy navštívil. Pred sebou mal hŕbku zemiakov, váhu, a čítal Švejka alebo Vinetoua. Nebol to príliš sčítaný buržuj. Sčítanejší buržuji už boli vo väzeniach a v pracovných táboroch.
Po celej Bratislave vznikali agitačné strediská a po domácnostiach chodili agitačné dvojice. Chystali sa voľby, v ktorých ste mohli hlasovať len za jednotnú kandidátku Národného frontu. Mohli ste aj nevoliť – ale to sa neodporúčalo. Agitačná dvojica sprísnela a prišla s urnou do bytu. Voľby síce boli až v roku 1954, ale agitovalo sa za Národnú frontu a komunisti usporadúvali kultúrne programy v agitačných strediskách. Školy dodávali kultúrne vložky. V našej úderke hrali bratia Bulíkovci na harmonikách (dvaja) a na píle (tretí brat). Ja som mal hovorené slovo a potom prehovoril kandidát Národneho frontu. Kandidovali známi lekári, herci, populárni robotníci a pracujúci inteligenti. Všetci sme sa stále usmievali, ako keby na nás mierili televízne kamery, ale kamery mieriť nemohli, lebo televíziu sme ešte v našej vlasti nemali.
Zato s rozhlasom sme my talentované deti už spolupracovali. Zatiaľ čo bratia Mikulíkovci, Karol Strážnický, Jano Kuš, Stano Dančiak a mnohí ďalší boli už členmi detskej rozhlasovej dramatickej družiny – ja som bol robotnícky dopisovateľ Československého rozhlasu.
Áno, aj keď som mal len dvanásť rokov, na legitimácii som mal napísané robotnícky dopisovateľ. Rodine to veľmi pomohlo, preukaz robotníckeho dopisovateľa som hrdo všade ukazoval.
Bratislava bola v roku 1953 od radosti celá bez seba – vyšli nové pravidlá slovenského pravopisu! Ale ypsilon zostal!
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
