1951 Ako desaťročný som chcel preraziť v Opere Slovenského národného divadla.
V Dvořákovej opere Jakobín spieva aj detský zbor. Rodičia si kúpili lístky na premiéru, ale mňa medzi deťmi na javisku nevideli. Po prvej generálke ma pán zbormajster vyhodil. Niežeby som spieval falošne. Bolo to z mravnostných dôvodov. Štípal som spolužiačku Renátu, tá zvýskla a pokazila sólistovi lyrickú áriu o láske k vlasti.
Takže – dá sa povedať, že som v Opere SND neprerazil. Ale zavoňal som divadlo! Na skúškach som všetko videl, motal som sa po zákulisí – nič mi neušlo. Po chodbách chodil veľavážený operný režisér zo Sovietskeho zväzu Nikolaj Severjanovič Dombrovskij. Chystal Eugena Onegina. Býval v Carltone. Hotel bol hneď oproti divadlu, takže chodil na skúšky v pyžame.
Pod zámienkou, že chodím spievať do opery, som v SND trávil predpoludnia na skúškach. Išlo o záškoláctvo, ktoré sa vtedy v Bratislave utešene rozmáhalo. Jednak sa chodilo ulievať do nonstop kina Pallace (vtedy kino Čas) a jednak do veslárskeho klubu Dunajčík. To by ste sa čudovali, koľko terajších univerzitných profesorov sa vtedy so mnou ulievalo!
Ja som sa schovával počas vyučovania v divadelnom zákulisí. Bol som vo vytržení. V roku 1951 hrali v činohre samé radostné divadelné kusy. Dievča s bielymi vlasmi napísal Cho Čing-či, Spoločnú cestu Viktor Egri a Začíname žiť Makarenko. Ale už sa skúšala aj budovateľská hra Ladislava Mňačka Mosty na východ.
Bol som malý chlapec, večer som do divadla chodiť nemohol a tak som po večeroch počúval čítanie románu na pokračovanie. Vtedy ešte televízia nebola. Všetci sa pozerali na rádio.
Pamätám sa na román Semiona Babajevského Ďaleko od Moskvy. Bola to skoro taká volovina ako Manuela – ale čo s dlhými načatými zimnými večermi? Tí, čo boli v base – farári, roľníci, bývalí politici aj komunisti-smoliari mali o program postarané, ale tí, čo boli vonku, museli počúvať v rádiu román na pokračovanie.
Na Novej scéne už hrali veselohru Petra Karvaša Ľudia z našej ulice, Lavreňevovu hru Hlas Ameriky a pretože Američan Howard Fast bol tiež komunista, hrali mu v Bratislave hru Tridsať strieborných. Najzaujímavejšie hry boli také, ktoré sa odohrávali v Amerike, ale napísali ich sovietske občianky, ktoré tam nikdy neboli.
Od istej Ľubimovovej sme videli hru pre deti Sniežik. Bolo to o prenasledovaní černochov v USA.
Najviac na tému doplatil herec Rudo Trún. Každý večer ho namazali úplne načierno, aby ho mohli ostatní prenasledovať. Ironicky ho nazývali Sniežik.
Bratislava v tom roku už bolo dosť ustráchané mesto. Viliam Široký, predseda vlády, ktorý hovoril česko-maďarským prízvukom, sa rozhodol venovať Prezidentský palác pionierom.
Krásny interiér začali upravovať pre roztopašný drobizg. V suteréne spravili model slovenskej bane (banícky krúžok), v prezidentovej kancelárii sa usadili mičurinci, v kuchyni chemici. Dramatický krúžok mal byť v prezidentskej kúpeľni, ale zabrali sme aj spálňu a obliekareň.
Socializmus zvíťazil. Deti začali s chuťou ničiť nádherný barokový Grassalkovichov palác. Tak ako dospelí nádherné mestečko na Dunaji. Moje rodisko aj mohylu mojich kostí.
A to sa písal len rok 1951.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
