Do zániku c. k. monarchie mala poriadok a bezpečnosť v Bratislave pod kontrolou mestská municipiálna polícia, ktorá bola súčasťou Úradu mestského kapitanátu. Jej úlohou bolo i „zavádzanie poriadku na ochranu verejnej mravnosti“.
Od roku 1920 táto úloha prešla na Policajné riaditeľstvo v Bratislave. V rámci svojej činnosti vykonávali jeho príslušníci i „dozor nad mravným životom v meste.“ Ťažiskom bola práve kontrola prostitútok a tých, ktorí sa na ich remesle priživovali – teda ich pasákov a už nie klasických bordeldám a „bordelmamá“, ale teraz kupliarskych prenajímateliek bytov a izieb vo svojich domoch.
Policajnú zložku označenú ako vec: prostitútky – neprístojnosti, otvára v roku 1921 sťažnosť Spoločenstva hostincov a kaviarnikov na „nemravný spev v hostincoch druhého a posledního řádu“, ktorý kazí najmä u cudzincov dobré meno tohto počestného spoločenstva.
V sťažnosti – písanej českými majiteľmi lepších kaviarní v dobovej bratislavskej českoslovenčine – dávajú do pozornosti zvlášť hostinec U veselého invalida v Židovskej ulici, kde „pri zvuku ťahacej harmoniky“ okrem oplzlých pesničiek, ktoré sa tu vyspevujú až do polnoci, vyzývajú hosťov k prostitúcii s prítomnými ľahkými dámami. Kaviarnikov zvlášť pohoršuje, že v tom čase sa tam ešte vyskytuje aj „dosť početní skupina českých úředníkov“.
K sťažnosti je pre policajného veliteľa pripojená informácia miestnej hliadky, že podradné hostince ako ten na Židovskej ulici vznikajú preto, lebo kaviarenská činnosť na Slovensku (oproti Čechám) nie je koncesovaná a kaviareň, hostinec či krčmu si „môže zariadiť ktokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek“.
Preto je Bratislava preplnená kaviarňami, krčmami a putikami – a ako príklady sa uvádzajú takéto podniky na Vydrickej, Dunajskej a Zámockej ulici, známe ako ľudové kaviarne, kde ich návštevníci „dostanú za korunu šálku kávy a len korunu stojí i veľká lekvárová buchta“.
Na základe sťažnosti rozhodlo Policajné riaditeľstvo, že po 24. hodine sa v týchto „ľudových kaviarňach“ zakazuje hudba a tanec. Zákaz sa nepáčil napríklad bratom Hezelbauerovcom, majiteľom reštaurácie Residence blízko železničnej Hlavnej stanice, ani Albertovi Reismannovi, majiteľovi hostincov Reismann, Walček a Kubík na Šancovej ulici. Ale Policajné riaditeľstvo ich sťažnosť zamietlo s tým, že podniky sú v noci plné pochybných živlov a prostitútok, „ktoré sa cez deň zdržiavajú na svahoch Koliby“.
Pokračovanie nabudúce
