1950 Na školách išlo do tuhého. Komunisti mali na školstvo toľko peňazí, že okrem učiteľov zamestnávala každá škola aj plateného skupinového pionierskeho vedúceho.
Ten vypratal jednu učebňu a spravil z nej pioniersku klubovňu. Tam sme sa učili hlasovať, schôdzovať, hovoriť o ničom.
Dlho som neotáľal. Mňa komunisti chytili na písací stroj. V tej klubovni bol písací stroj, voľne pionierom na použitie. Písacím strojom som bol fascinovaný! Chodil som do školy už o pol siedmej ráno, školník mi dal kľúč od klubovne a tam som ťukal do stroja ako ďateľ.
Ale komunisti to nemali ani zďaleka so mnou vyhraté! Bol som z buržoáznej rodiny a vyfňukal som si od rodičov kufríkový písací stroj značky Rheinmetall, ktorý mali u Hollderera v papiernictve vo výklade.
Holldererovi obchod komunisti vzali, ale mne písací stroj nemohli. Ani nepredpokladali, že desaťročný chlapec by mohol mať písací stroj... A tak som odišiel z pionierskej klubovne a začal som vydávať na svojom písacom stroji týždenník Hlas miništranta v piatich exemplároch (viac kópií sa nezmestilo). Bol som ešte stále miništrantom v Kostole sv. Ladislava pri Manderláku. Pána farára a pána kostolníka nechali ešte pár týždňov na slobode...
Hlavný záťah na duchovenstvo v roku 1950 sa ešte len pripravoval, ale kádrovníci v podnikoch už začínali mať prehľad, kto chodí do kostola a kto nie. Kto počúva Londýn, Hlas Ameriky, Slobodnú Európu a kto nie. Kto zbiera po lesoch okolo Železnej studienky letáky zo Západu (lebo imperialisti posielali nad sovietsku zónu balóny, na ktorých boli priviazané baly letáčikov so štvavými článkami a karikatúrami komunististických bossov – štvavé letáky boli v skutočnosti pravdivé správy).
V roku 1950 som bol naskutku rozpoltené dieťa. Ukázalo sa to na Slavíne. Pri výročí oslobodenia Bratislavy Červenou armádou rozostavili ku každému hrobu pioniera s kytičkou. Každý pionier mal položiť kytičku na hrob a po pioniersky zasalutovať (hrana dlane krížom cez čelo). Lenže, ja som bol z domu zvyknutý pri hrobe sa prežehnať a pomodliť!
Nebol som v Bratislave sám, ktorý bol po februárovom komunistickom puči (1948) rozpoltený. Bývalí gardisti zatiaľ chodili aj pod mohutný kríž na Kalvárii, aj na pamätník na mohutnom Slavíne. Dominanty sa postupne premiestnili.
Z gardistov sa stali komunisti a tak zmizol obrovský kríž z bratislavskej Kalvárie – dominanta prvého slovenského štátu, a objavil sa pamätník osloboditeľov na Slavíne. Namiesto vŕšku Kalvária svätili vŕšok Slavín.
Chvíľu trvalo, kým všetci pochopili, čo treba svätiť. Ale len chvíľu. Väzni začali stavať mohutný stĺp so sochou vojaka. V roku 1950 však bol ešte len nakreslený v plánoch hlavného architekta mesta Bratislavy.
Nie je vylúčené, že sa dominantné vŕšky opäť vymenia. Bratislavčania sú opäť rozpoltení – hoci dnes to už nemyslia s dominantami tak úprimne ako pred pätdesiatimi rokmi. Pravých Bratislavčanov je totiž čoraz menej. Praví Bratislavčania by sa mali dostať do červenej knihy na zoznam živočíšnych druhov, ktoré vymierajú...
Ale nebuďme pesimisti. Tak ako ja som si v roku 1950 nevšimol, ktorý z vŕškov je dominantou, tak si to nevšimnú ani chlapci v roku 2050! Budú mať iné starosti. Budú hrať v klubovni cez internet guľky s obyvateľmi iných kontinentov. A možno aj iných planét.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
