V roku 1922 vznikol v Bratislave spolok Záchrana, ktorého cieľom bola – ako sa môžeme dočítať v Bratislavských novinách z 22. novembra 1922 – „záchrana padlých žien a dievčat v Bratislave“.
Pracovníčky spolku poskytovali pomoc mladým ženám a dievčatám, ktoré si prišli do Bratislavy hľadať zamestnanie, a keďže mnohé nemali zaistenú ani prácu, ani ubytovanie, stávali sa často ľahkou korisťou pasákov, kupliarok a bytových podvodníkov. Záchrana im bola schopná načas poskytnúť provizórny, ale bezpečný útulok a pômocť im aj s hľadaním zamestania.
Spolok spolupracoval s rehoľnými sestrami a tie, označené čiernou páskou a bielym krížom, mali služby na železničnej Hlavnej stanici, kadiaľ prichádzala do mesta väčšina dievčat z vidieka. Práve na tieto rehoľné sestry sa mali po príchode s „dôverou obrátiť“. Spolok ?pracoval počas celého medzivojnového obdobia.
V roku 1922 boli opatrenia v boji proti prostitúcii a najmä šíreniu pohlavných chorôb uzákonené celoštátne. Zákon č. 241 Zb. v % 14 zakázal zakladanie a udržovanie nevestincov, čo „má byť trestané podľa trestného zákonníka o kupliarstve“, a preto magistrát mesta na opätovné naliehanie magistrátneho radcu MUDr. Kováča nariadil zrušiť od 1. januára 1924 v Bratislave všetky nevestince.
„Od 1. 1. boli konečne zrušené bratislavské nevestince pod Hradom a niektoré neviestky ihneď prepustené. Pretože však nemajú v Bratislave príbytok, bolo im dovolené zostať v nevestincoch aj naďalej, len s tou výnimkou, že teraz sú podnájomníčky majiteľov. Podľa nového nariadenia nepodliehajú neviestky zdravotnému dozoru, pričom smú prostitúciu vykonávať. Niektoré z neviestok veľmi rady by sa vrátili do rodiska, ale nemôžu, lebo majiteľkám sú dlžné za šatstvo a stravu. Že pomer neviestok k majiteľkám je veľmi zlý, toho príkladom je prípad neviestky K., ktorá prišla k zamestnancom mestskej sociálnej starostlivosti a prosila o ochranu. Neviestka s plačom sa sťažovala, že ju vraj „pani“ nútila, aby i na Štedrý večer sa venovala hosťom. Ako veriacu katolíčku ju táto žiadosť dohnala až k slzám. Rada by preto od panej odišla, ale nemá zatiaľ kam.“
Krátka správička zároveň ukazuje, že v praxi sa ani po nariadení o zrušení nevestincov na hriešnej Vydrici veľa nezmenilo. Výrečne o tom svedčia i početné policajné hlásenia, ktoré sa zachovali v archíve Policajného riaditeľstva v Bratislave. (Krátené.)
Pokračovanie nabudúce
