Neblahé tušenie potvrdzuje skupinka ďalších čakateľov na hromadné prevážanie. Už vidím, ako sa im lakte zaostrujú a rysy tváre tvrdnú odhodlaním. „Musím, musím,“ opakujeme si my cestujúci spoločnú mantru pritom, ako sa prebojovávame do útrob už teraz preplneného vozidla.
Stojím na špičkách, vodič však nástojí na tom, nech sa posunieme. Nevidí do zrkadielka. Ľudia nechcú čakať na ďalší spoj. Vymieňajú si nervózne pokyny, ktorými sa majú čo najviac pripodobniť sardinkám.
Aj ja sa snažím. Poháňa ma strach ešte zo škôlkarských čias. S ostatnými deťmi sme sa vtedy strašili príbehom o tom, ako niekomu zatvárajúce sa dvere pricvikli krk. Viacerých z nás ale priskoro zavreté dvere naozaj odtrhli od zvyšku rodiny. A opusteným trojročným cesta medzi dvoma zastávkami pripadá nekonečná.
Odvtedy sa pomery veľmi nezmenili. Dvere sa zatvárajú skôr, ako by sa mali. Pomôcť majú senzory. Ani tie občas nestačia na vzájomnú necitlivosť. Vodiča tlačí čas, cestujúcich iné telá a túžba dostať sa, kam potrebujú. Zdalo sa mi neprimerané, keď akýsi spevák spieval „kričí pricviknuté dieťa“, ale potom mi to došlo – cestuje po Bratislave. A môže to tak byť napriek tomu, že v skutočnosti išlo o „precitnuté dieťa“.
