Prichádza čas Vydrice
Túžba po poskytovaní telesných rozkoší, napriek hrozbe syfilisu i rôznym ďalším nepríjemnostiam, trvala ďalej – aj v Prešporku. A tak sa poskytovateľky telesných rozkoší presunuli do vyššie položených uličiek pod Hradom a svoje masážno-erotické služby teraz neponúkali bohatým mešťanom a cestujúcim šľachticom, ale ich zákazníkmi sa stali obchodníci, prechádzajúci dunajským prístavom, ktorí vďačne na pár hodín spočinuli na ich lákavých „pahorkoch Venušiných“. Zvlášť, keď ich majiteľky vykonávali svoje hriešne remeslo v domoch a domčekoch, dobre ukrytých pred ostatným svetom, nalepených na hradné bralo ako pôvabné lastovičie hniezda.
V tých hniezdach ale radi na chvíľu spočinuli i domáci hriešnici – rybári, lodníci, cukrári aj strážcovia veľkého kráľovského arzenálu a „mýtnici“, zamestnaní vo veľkom colnom sklade, a zrejme najmä početné vojenské posádky, ktoré tu dlhodobo táborili.
Bratislavský topografický lexikon zaznamenáva existenciu verejných domov na Vydrici od roku 1702. V tom čase začali vyrastať domy v prudko stúpajúcich podhradských uličkách, ktoré neskôr dostali mená: Šťuková, podľa hostinca U modrej šťuky, ktorý postavili na začiatku tejto ulice v roku 1735, Floriánska – spájajúca Šťukovú so schodmi pri starej vodárni a pomenovaná podľa patróna hasičov sv. Floriána, a Oeserova, ktorú mestská rada roku 1879 pomenovala po maliarovi Adamovi Fridrichovi Oeserovi, prešporskom rodákovi, ktorý sa stal v Lipsku riaditeľom akadémie a stýkal sa tu aj s Goethem.
Bol by sa iste radšej vzdal pocty, ktorou ho vyznamenala mestská rada, keby bol tušil, akú zlú povesť neskôr získa jeho ulička. Spolu s Floriánskou a Šťukovou sa v 19. storočí stala centrom remeselnej prostitúcie v Prešporku. Rýchlo tu vyrástli početné nevestince, na priečeliach ktorých svietili známe červené lampy a cez poodhalené okná v prízemí sa dalo nazrieť do izieb, za ktorými polonahé dámy najstrašieho remesla čakali na svojich zákazníkov.
Podľa platných rakúskych zákonov museli mať tieto verejné domy úradnú licenciu na svoju prevádzku a boli pod kontrolou mestskej polície. Prostitútky v nich svoje remeslo vykonávali legálne.
Prostitúcia na ulici sa považovala za nelegálnu a k jej veľkému nárastu prišlo v Prešporku, vtedy už premenovanom na Bratislavu, až v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. (Krátené)
Pokračovanie nabudúce
