V roku 1948 začala používať sálu uličná organizácia Komunistickej strany Slovenska. Noví, tentoraz živí gašparkovia schôdzovali, preverovali, budovali šťastnú budúcnosť ulice. Aj potravinové obchody sa začali volať Budúcnosť, obchody s látkami Vesna a za valuty bolo možno nakupovať v Darexe. Zjavili sa papierníctva Slovpap a Zelovoc s ovocím a zeleninou.
Súkromníci mizli vo väzeniach, pracovných táboroch... tí, čo mali v roku 1948 správny nos – zmizli na slobodný Západ. Môjmu tatkovi zatiaľ kaviareň nechali. Pre istotu ju premenoval na Ľudovú kaviareň Grand a sedával ako kandidát komunistickej strany v sále bábkového divadla, pretože komunisti lákali obyvateľstvo do svojich radov. Živnostníkom sľúbili, že im nechajú obchody, dielne, pekárne, poľovníkom, že im nechajú guľovnice... pod podmienkou, že vstúpia do komunistickej strany. Naivní boháči si mysleli, že im s legitimáciou vo vrecku dajú pokoj.
Môj otec mal šťastie. Vyhodili ho zo strany ešte ako kandidáta – takže členom strany nikdy nebol. Súdruhovia ho podrobili na schôdzi v bábkovom divadle ostrej kritike. Sedel síce vzorne vpredu – v prvom rade, ale počas schôdze vždy tvrdo zaspal a chrápal tak nahlas, že rušil jednotlivé referáty a koreferáty o budovaní šťastnej budúcnosti. „Ešte raz zaspíš, Béla, a pôjdeš zo strany von!“ upozorňoval ho predseda uličného výboru KSS Vitáloš. Tatko bol zmorený z kšeftu (kaviareň sme otvárali o tretej ráno kvôli bohémom z barov) – a tak vyletel zo strany nadobro.
Mal som šťastie. Kaviareň mu komunisti tak či tak po Víťaznom februári vzali a teraz sa môžem chváliť, že môj tatko nebol komunista. Hoci – teraz už viem svoje: teraz viem, že svojím založením sme na Slovensku komunisti všetci!
V tom roku 1948 prežívala Bratislava vládu robotníckej triedy tak trochu operetne. Všade boli nápisy Zdravíme práci česť a Oslovujeme sa: súdruh, súdružka. Obyvateľstvo si z príkazov nových pánov štátu robilo bohapusté žarty. Už vtedy vznikali slogany typu Česť práci – a robote pokoj, Pochválen buď, súdruh Ježiš Kristus, atď. V roku 1948 ešte bola krutovláda bolševikov zdanlivo ďaleko-preďaleko.
Boli sme ďaleko od Moskvy. Ale približovali sme sa. V škole sme nadšene začali napodobňovať pedagóga Makarenka. Pred vyučovaním sa trieda postavila do pozoru a týždenník podal vojenské hlásenie učiteľovi: „Súdruh učiteľ, II. a trieda je pripravená na hodinu prírodopisu v počte 34, dvaja chýbajú. Hlásenie podáva týždenník Pročka.” Učiteľ zavelil pohov, sadnúť, a učili sme sa.
Ešte zatiaľ nosil darčeky Ježiško, ale Dedo Mráz sa už na Kamčatke balil na cestu. Bratislavčania pozorovali činorodých komunistov blahosklonne. Boli tisícpercentne presvedčení o tom, že keď nie v marci, tak v apríli prídu Američania a bude poriadok. Ale pribúdalo stopercentne presvedčených komunistov. Hlásali chudobu, rovnosť – najradšej by postavili na námestie kade, do ktorých by občania pohádzali všetok svoj majetok (aj hodinky a prstene) ako za husitských čias v meste Tábor. V kinách išli americké vojnové filmy Konvoj do Murmanska, Päť Sullivanov a začali sa objavovať Stalinove dobrotivé portréty. Nad Bratislavou sa stmievalo.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
